Vysychajúci koreň

906ddd11-57e6-40a7-8464-1bb793f571a8_Pension-income-is-droppingsssdddBohuš odtisol hrnček s nedopitým čajom, vstal, potichu pozdravil a bral sa ku dverám. Máte naponáhlo, pán Bohuš? To sa ozvala ktorási z hlúčika žien, ktoré sedeli pri vedľajšom stole nad akýmisi výšivkami. Iba sa uškrnul, mávol rukou a bral sa preč. Namrzený. Odkedy pred mesiacom pochovali starého pána riaditeľa školy, atmosféra v klube dôchodcov nebola pre Bohuša prajná. To bol príjemný človek, nenarozprával toho veľa, ale Bohuš sa s ním cítil dobre. Zahrali si spolu šachy, občas máličko zapolitizovali, stručné zmienky o deťoch, pán riaditeľ bol skrátka približná krvná skupina ako Bohuš. Nemal rád dve veci. Keď sa niekto začal vyťahovať, kým voľakedy bol, čo všetko znamenal, keď vlastnú dôležitosť nafukoval až do neprimeraných rozmerov. Dosť takých do klubu chodilo. A ešte Bohuš neznášal, keď si dakto nevedel nájsť inú tému, ako vlastné choroby. Také témy, s prižmúrením oka, pristanú skôr starým ženám, nič v zlom. Ale chlapom?! A keď ešte tí, z minulosti dôležití, začnú mudrovať o politike! Čo zakríknutejší radšej prikyvujú, aby neprišli do konfliktu.

To nie je nič pre Bohuša. Pobral sa domov s úvahami, či sem vlastne bude chodiť, ale tiež, či nie je chyba v ňom, keď sa ťažko prispôsobuje situáciám, ktoré vytvárajú iní. Pobral sa domov, teda do svojho jednoizbového bytu v paneláku na sídlisku. Pred viac ako tridsiatimi rokmi im síce pridelili dvaapolizbový, ale po pár rokoch, po ženinej smrti, ho najprv úrady nútili ísť do menšieho, nadrozmernosťou sa to vtedy nazývalo. Napokon podľahol nátlaku rodiny. Ženina neter sa s mužom a dvomi deťmi tiesnila v jednoizbovom, tak napokon súhlasil s výmenou. Strýčko, vy ste poklad, ten najzlatejší človek na svete! Pravdaže nechcel ani korunu. Aj nábytok im nechal. Jeho nebožka mohla byť spokojná, pekne sa zachoval. Ale jeho dobrý skutok čoskoro zišiel z mysle. Ja vám poperiem, poupratujem, v nedeľu k nám budete chodiť na obedy, sľubovala vtedy neterka prešťastná. Nno… Tak to už zvykne chodiť, dobré skutky zvyknú v pamäti ostať zahltené inými starosťami. Či sa to človeku páči alebo nie, v konečnom dôsledku ostane odkázaný sám na seba, keď sa ten jeho životný partner poberie skôr.

Veď iste, koľkí povedia, čo si ten starý frfľoš sťažuje, býva si v pohodlnom jednoizbovom byte, o kúrenie sa starať nemusí, aj teplú vodu si pustí, kedy sa mu zachce. Koľkí dnes ani takú strechu nad hlavou nemajú. To je všetko pravda!

Ale pravda je aj to, že Bohuš so ženou poriadne dreli, aby si zadovážili bývanie podľa vlastných predstáv. Aj pôžičky brali, veď bolo sa na koho aj za seba pozrieť, mali syna. Dom postavili ako sa patrí, na tie časy moderný, s dvomi manzardami, pravdaže ústredné kúrenie, vykachličkovaná kúpeľňa. V záhradke pred domom mala žena kvetov od jari do neskorej jesene. A kúsok sadu za domom, to bola zasa Bohušova pýcha. Keď si na to dnes spomenie, keď sa tak bez nálady vracia z klubu, vedia mu aj slzy vhŕknuť do očí, hoci inak nie je žiaden ufňukanec.

Pred vchodom do brány sedia výrastkovia, naširoko, ledva sa uhnú. Radšej si s nimi nezačína, je rád, že prešiel.

X X X

V kuchyni premýšľa nad večerou. Čaju si upil v klube, naleje si teda mlieko. Neprihreje si ho, kto by sa v lete nadájal teplým. Ako len mal na posmech vlastného otca, ktorý na staré kolená prešiel z vína na mlieko!

Teda, keby chcel, mohol by si aj niečo uvariť. Po smrti nebožky sa kadečomu priučil. S takým nech na neho nikto nejde, že to ja neviem, to ja nedokážem! Len treba chcieť. Keď má Bohuš náladu a chuť, aj bryndzové halušky dokáže nasúkať. Človek sa naučí všetko, keď ho núdza prikvačí. Ženina kuchyňa ho zhýčkala, je pravda, ona bola kuchárka prvotriedna. Bohuš aj skúšal chodiť do tej dôchodcovskej vývarovne, daktorí si to aj pochvaľovali, ale jemu to veru nešlo dolu hrdlom. Na salámach a slanine však človek dlho nevydrží a tak sa pribral k hrncu sám. A dobre urobil. Čím by sa celé dni zapodieval, keby mu aj takáto starosť odpadla? Veď ešte našťastie vládze.

Keby mohol ostať tam, na svojom, všetko by bolo ľahšie, keď sa mu žena pominula. Keby…

X X X

Boli to vtedy tvrdé roky, Z moci úradnej sa rozhodlo, že vám všetko zoberú a basta! Bohuš vtedy aj hľadal známosti, ktosi mu poradil právničku, tá vraj vybaví aj šľaka. Prišiel za ňou s obálkou a košom vyberaných jabĺk. Pozrela do papierov, zahryzla sa do jedného jablka krásnymi zdravými zubami a povedala, tak toto máte márne! Verejný záujem! Proti tomu nikto nič nezmôže. Kde stojí váš dom i tie ďalšie, tam je už naprojektované a schválené sídlisko!

Čože syn! Ten sa ani veľmi neprotivil. Mal už vážnu frajerku a rýchlo začal súriť so svadbou. To nám musia prideliť dva byty, keď budeme dve rodiny. Celkom múdro. Vieš si ty, otec, predstaviť, ako by som v tejto mizérii inak prišiel k bytu?!

Tak čo potom môžete čakať od cudzieho, od úradov, aby chápali, že máte niečo k srdcu prirastené, keď to aj synovou hlavou tak ľahúčko prejde! Hlavou múr jeden človek neprebije. Podpísal tú zmluvu. Pravdaže musí chápať, že byty sú potrebné, že mladé rodiny sa nemajú kam uchýliť.

No on sa o svoju strechu nad hlavou postaral sám a Boh mu je svedkom, že v ťažkých, preťažkých pomeroch. Pri stavbe sa aj mnohým remeslám priučil. Žena ho iba chlácholila, veď aj v činžiakoch žijú ľudia a keď v zime navalí snehu, nemusíš sa ty starať, kto ho odmetie.

Dali im aj nejaké peniaze, pravdaže. Aj jablone porátali a za každú určili taxu. Keď sťahovací voz odvážal ich nábytok, mal pocit, akoby ho nasilu trhali z koreňov. Ale kto už hľadí na to, aké máte pocity! A syn s nevestou sa tešili ako najatí! No áno! Sú mladí a idú do hotového bez námahy. Z peňazí za dom im dali, aby si nakúpili nábytok a všetky potrebné veci a ešte tridsaťtisíc ako základ na autiak. Syn by od radosti človeka, ktorý vymyslel sídlisko na ich adrese najradšej poctil nejakou cenou, tak povedal. Iná generácia!

X X X

Bohuš sa tiež vie zaťať. Žena doňho húdla, aby si z tých zvyšných peňazí kúpili niekde blízko mesta kúsok zeme, môžu nasadiť stromky, pestovať zeleninu. Ani počuť nechcel. Zasa niečo vypiple a komusi sa tam zapáči a namaľuje nejakú stavbu. Nie! Keď páni, tak páni! Prišiel z roboty, ľahol na gauč, pustil televízor. Hotovo! Žena, tá si skôr nájde nejakú pipľačku aj v paneláku, ale on nie.

To sa chceš naveky ľutovať? Tebe jedinému zbúrali dom? A napokon, nášmu Jurkovi to pomohlo. Mal by si byť rád. Majú moderný, zariadený byt, to ťa predsa musí tešiť, že rodina tvojho syna žije na úrovni!

Teší sa! Čoby nie. Najmä z dvoch vnučiek. S tými sa vedel nachodiť v lesoch okolo sídliska. Vtedy ožil a žena mu povedala, som rada, keď ťa vidím aspoň takéhoto.

Jedného pekného leta sa nevrátili z dovolenky v Juhoslávii. Po známosti si vybavili tranzitné vízum cez Rakúsko a zostali. Kým sa žena, celá šokovaná spamätala a začala premýšľať prakticky, byt už bol zapečatený. To sa musel ktosi iniciatívne poponáhľať a oznámiť to! Tak tá skoro celá omrvinka, ktorú mu vyplatili za dom, prepadla v prospech štátu. Nikdy so ženou nepremlčali toľko času, ako v tie prvé mesiace. Ona vlastne už vtedy začala chradnúť, hoci potom s pýchou ukazovala farebné fotografie z Kanady, kde sa ich syn dobre uchytil.

To všetko bolo pekné. Ale keď sa to tak do dôsledkov zoberie, okradli ich aj o dom, aj o syna. Žil, ale na druhom konci planéty. A to je čosi inšie.

Nedokázal tú prázdnotu ničím zaplniť. Žena chradla a teraz sa už tobôž necítil na to, aby kdesi kúpil kúsok zeme a znovu začal záhradkárčiť.

X X X

Keď má človek vyše sedemdesiat, už si nenamýšľa, že si so všetkým sám poradí. Nuž nie je to dvakrát veselá situácia. Odkedy sa dá, syn s rodinou raz do roka, raz za dva roky príde. A len a len ho ťahá k sebe do Kanady, ukazuje fotografie, pustí video, že ako si tam parádne v tom veľkom dome žijú. Toto by bola tvoja izba, aj tvoja kúpeľňa aj WC, mal by si tam svoje súkromie. Toho mám aj tu, habadej, precedil cez zuby Bohuš. Mohol by som pokojnejšie spávať, Jurko sa netajil tým, že ho trošku hryzie svedomie, že tu nechal otca samotného. A čo keď ochorieš a ja som ďaleko?! To, čo tí druhí, zahundral Bohuš, alebo ma vyliečia, alebo umriem. Nevestička až zhíkla od hrôzy, už s takým anglickým prízvukom, vraj, otec, nehovor takto, to je hrozné! A prečo? Vari v Kanade ľudia neumierajú?

Šľaka tí pochopia, o čom je jeho život. A viete, to je hrozné, prišli obaja aj s mladšou vnučkou, bože, veď ja som už pradedo, uvedomil si Bohuš, no prišli a on ich nemal ani kam uložiť v tom jednoizbovom kamrlíku, museli ísť spať do hotela. Pravda, žiadna tragédia, na hotel oni majú, ale on mal svoj dom, kde by sa vyspalo aj tridsať ľudí, keby bolo treba!

Nie, do Kanady ani za svet. Ani na návštevu. Veď by sa stratil na tých letiskách, také čosi už nie je pre neho, hoci ho pozývajú stále. Veď oni sem môžu kedykoľvek, keď ho budú chcieť vidieť. Zakiaľ ako-tak vládze, bude to takto. A keď ho sily opustia, alebo umrie, alebo ho dajú kamsi, kam dávajú starých bezvládnych ľudí. Je to už raz takto zariadené. Keby žil na svojej niekdajšej dedine, azda by to bolo iné. Hoci…Keby mu došli sily, kto by mu pomáhal? Veď aj tie žičlivé susedy zostarli a možno aj pomreli, keď im zlikvidovali domovy, rozpŕchlo sa to všetko kade-tade, povytŕhali sa korene, pretrhali väzby.

Zakiaľ Bohuš vládze. Dnes večer si ponožky namočí, ráno preperie. Každý deň sa čosi nájde. Pravda, keby mal svoju, tú niekdajšiu záhradu, bol by stále v jednom kole. Tu v paneláku má pocit, že každým dňom pomaly vysychá.

Nefrfli večne! Akoby začul svoju nebožku. Veru, musí sa premôcť a ísť viac medzi ľudí a byť menej náročný na ľudí, s ktorými sa dá do reči. Tu, medzi štyrmi stenami takého parťáka, ako bol nebohý pán riaditeľ školy, veru neobjaví.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *