Vražedná zbraň

Keď Dezidera Trnkáča našli ráno s prepichnutým hrdlom, bol už riadny odmäk. Spočiatku nevedeli, či zomrel následkom vykrvácania alebo zamrzol.

Chladné večery a tuhé nočné mrazy si už neraz vyžiadali život bezdomovcov, ktorí sa bezútešne túlali životom. Dezider bol jedným z nich už dve desiatky rokov. Nemal ani štyridsať, keď prišiel o strechu nad hlavou. Všade rozprával, že ho o byt a deti pripravila bývalá manželka, ale akoby len samého seba presviedčal o klamstve, ktorému nakoniec sám uveril. A tak jeho slová o tom, že svet je nespravodlivý a každá žena by mala prísť do pekla, nikto už nepočúval. Každý len mávol rukou a myslel si svoje. Je pravdou, že ho manželka opustila, pretože už nedokázala zniesť jeho excesy. Bolo toho na ňu priveľa a peňazí od manžela pramálo. Odčerpával zo spoločnej kasy, hoci sám do nej po čase vôbec neprispieval. Keď prišiel prvýkrát o robotu, zatiahla za neho manželka. Ale keď mu našla miesto po roku jeho hlivenia a on odmietol nastúpiť, naštvala sa. Kým sa nezamestná, nebude mu nielen variť, ale ani prať a starať sa o neho. Nie je predsa malé decko, ktoré potrebuje dospelú ruku. Dezider trval na svojom, že s maturitou si miesto nájde, kedykoľvek bude chcieť. Ale on nechcel. Nezhody s manželkou trvali najmenej rok. A potom ďalší, kedy sa už ťahali po súdoch. Za ten čas Dezider ničím neprispieval do domácnosti. Bol, ako ho manželka nazvala, imelo. A keď ho vystrnadila z bytu, ktorý sama zdedila po svojich rodičoch, nemal kam ísť. Začal sa poflakovať po meste a pridával sa ku skupinkám vyhnancov, ťažkajúcich si na svoj osud. Prikmotril sa raz k jednej partii, raz k druhej, keď ho tá prvá už nezniesla a poslala ho kade ľahšie. Nikdy by mu nenapadlo, že by vymenil teplo domova za studený chodník a nocľah pod širákom, výberový koňak za jablčné čučo. S každým sa pre svoju neznesiteľnú povahu dostával do sporu. Ústa, tie mu rástli odjakživa od ucha k uchu. Päste použil častejšie ako uterák. Bol hrmotný, vysoký a kedysi zavalitý, dnes už len troska, kývajúca sa v poryve vetra a pod nánosom špiny a bezútešnosti. V posledných týždňoch sa pridal ku skupinke bezdomovcov, na ktorých natrafil pri potulkách po Chorvátskom ramene. Z konárov stromov, vojenskej celty a tehál si postavili príbytok dvaja bratia a žena jedného z nich. Najprv sa mu dali napiť vína, potom si vypočuli jeho ponosy, na oplátku on tie ich a slovo dalo slovo, prichýlili ho. Na jednu noc. Z jednej noci bol tucet a keď sa ho chceli zbaviť, prosil ich, aby ho neodháňali. Sám sa predbiehal, ako sa len snažil niečo zohnať, ukradnúť a priniesť pre celú skupinku. Hádky však nedali na seba dlho čakať a keď sa jedna z nich vyostrila, Jano a Milan sa ho palicami snažili vykázať z príbytku. Jedine Milena, žena Jana, sa zastala Dezidera. Kričala na švagra a muža, že sú také isté šakaly, ako tí, ktorí ich dostali na okraj spoločnosti. Ak urobia čo oni, nebesá sa otvoria a pohltia ich, vyhrážala sa im. Dezider bol spokojný, že mu Milena tak nadbieha, pretože inak si to vysvetliť ani nedokázal. Jano žiarlil a snažil sa Dezidera vyprovokovať, aby si mohol udrieť. Oproti vysokému, aj keď neduživému Deziderovi veľkú šancu nemal, no stálo mu to za to. Ich spory sa opakovali s malými obmenami a trvali celú jeseň. Keď prišla zima a chlapi sa rozišli každý na svoje stanovisko, kde sa snažili čo to ulúpiť alebo vyžobrať, donášali do prístrešku to, čo sa im podarilo získať. Milena sa snažila udržiavať teplo. Varila polievku v ešuse a pohmkávala si pesničku, ktorú začula, keď stála pred nákupným centrom. Ale aj odtiaľ ju policajti rýchlo odohnali. Tá pesnička jej však stále brnela v ušiach. Keď prišli chlapi so svojimi úlovkami, polievka vykypela. Jano nakričal na Milenu, Milena na muža, Dezider sa zastal Mileny, Milan sa pustil do Trnkáča.

– Pán vyšetrovateľ, ja nič nehovorím, bitka sa spustila, čoby nie. Aj ja som si udrel. A do Deža najviac, ale ja som ho… on zamrzol, nehovorte, že nie, – odul pery Milan, na ktorého vyšetrovateľ napriamil ukazovák, keď sa ho pýtal, čo sa stalo v osudnú noc. – Ja som ani nevedela, čo sa stalo. Kašľala som na chlapov, však oni sa stále kvôli čomusi žerú. Ja pri všetkom byť nemusím, – povedala Milena tak pokojne, ako len vedela, ale vyšetrovateľovi neušlo, ako sa nahrbila, ako sa predklonila, ako sa jej ruky chveli. Možno je to z absťáku, nepadlo vyšetrovateľovi, no tú myšlienku si nechal pre seba. – A čo vy? Vy ste čo robili celú noc? – spýtal sa vyšetrovateľ Jana, ktorý zatiaľ mlčal. Len s vypúlenými očami, upretými na manželku, akoby čakal na nejaký podnet. Očným kontaktom však nerozumel. – A čo by som robil? Spal som. Každý človek predsa v noci spí. Dežo vyliezol von, to si ešte pamätám… ba som si v polospánku aj vravel, bodaj by zmrzol, kde je… a tak je aj pravda… zamrzol, však, pán policajt?

– Poručík, – povedal prísne vyšetrovateľ, ale hneď si uvedomil, len čo Jano pokrčil ramenami, že je to úplne jedno. Nielen jemu. – Ja som bol v limbu… či ako sa to hovorí, ja nič neviem, pán poručník, – povedal ustráchaný Milan a vyšetrovateľ mal čo robiť, aby mu od pobavenia netrhlo kútikmi úst. Pomýliť si poručíka s poručníkom, celkom zábavné, napadlo mu, no prísne pozrel na dvoch bratov a Milenu. Tí dvaja stáli s rukami spustenými pozdĺž tela a uprene hľadeli na kriminalistu. Milena uhýbala pohľadom. – Príčinou smrti nebolo zamrznutie, ale prerušenie krčnej tepny, – povedal poručík, ale hneď mu došlo, že by mal hovoriť jasnejšie, – niekto mu ostrým predmetom preťal tuto, – a ukázal na krku, – takže vám to tu teraz prehľadáme a zistíme, kde sa nachádza vražedný nástroj. Teda, pokým ste ho už niekam neodtafárili. – Ale my sme nič neukradli, pán policajt, – skríkol Jano a obzrel sa na ženu, – však, Milena, ani ty by si nič… nikomu neurobila… Milena pokrútila hlavou. – Neurobila… keby mi on nič neurobil… ale on… – Milena sa rozplakala. Muž ju objal a poručík čakal, čo z nej vylezie, – Dežo ma obťažoval… a ja som mu celý čas pomáhala… chcel ma dostať… v takej zime chcel, aby som… vylákal ma von… môj muž… tuto Jano… bol ožratý ako cecok… aj švagor… – Milena, čo to hovoríš? – rozkričal sa Jano, – Ten chrapúň ťa znásilnil? Ja ho zabijem! – Mŕtveho zabiť druhýkrát nemôžete, – povedal poručík a pozrel sa prísne na Jana. Ten neveriacky potriasol hlavou. – Ukážete mi vražedný nástroj? – Roztopil sa… – povedala Milena a všetci prekvapení jej vetou, jej zostali visieť na perách. Aj keď im z hlavy ešte čučo celkom nevyšumelo, pochopili, že ostrie cencúľa spôsobilo prerušenie krčnej tepny ich kamaráta, ktorého povaha a správanie sa fakt nedali zniesť.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *