Večer mimo plánu

1Ruky si zohrieval vo vrecku tenučkej vetrovky a pohľad netrpezlivo obracal tým smerom, odkiaľ mala prísť električka. Nepríjemný chlad mu prenikal až do kostí a on sa dušoval, že nabudúce sa už nedá oklamať prívetivým jesenným slnkom a na svoju popoludňajšiu túru sa lepšie oblečie. Tešil sa na pohár horúceho mlieka, na chlebík s maslom a medom. Zvykli si so ženou takto jednoducho večerať, najmä odkedy sa chlapci z domu vytratili a ich lekár proti takejto životospráve nič nenamietal. Ženu koncom zimy začali pobolievať nohy, ťažko merala každý krok a tak sa na túry, ako pyšne vravieval svojim prechádzkam, zvyčajne vyberal sám, najmä vo všedné dni.

Niežeby nemal priateľov, ale tí dávali prednosť iným záľubám, ako sa ponevierať po lesoparku. Darmo im vyčítal, že chorľavejú oveľa častejšie ako on, jeho osveta im bola skôr na smiech. Po stovke netúžim a v sedemdesiatke mám radšej mariáš, povedal mu Ondrej. On sám si nebol istý, či túži po tom, dožiť sa sto rokov, ale tie recepty si vymyslel kvôli tomu, aby čo najdlhšie dokázal žiť bez cudzej pomoci.

Električka nechodila. Nie že jeho číslo, ale žiadna. V duchu zahromžil na cestovný poriadok, vylepený na zastávke, videlo sa mu, že vodiči si aj tak chodia po svojom. Ľudí na zastávke sa nazhromaždilo ažaž, veru sa mu sotva ujde miesto na sedenie. Pán profesor, dobrý večer, ste to vy?! Oči ma začali klipkať v rozpakoch, nemal rád situácie, kedy nespoznal svojich bývalých študentov, hoci mu to nikto nemohol mať za zlé, za roky učiteľovania na priemyslovke mu prešli pred očami stovky mladých ľudí a pravdaže, rovnako ako on zostarli a zmenili sa, ale napriek tomuto objektívnemu argumentu nemal rád situácie, kedy prenikavo a zbytočne lovil v pamäti. Ale teraz sa mu oči rozjasnili. Je to Miloš, pravdaže, Miloš, na priezvisko si spomenie o chvíľu celkom určite. Mohol maturovať tak pred dvadsiatimi rokmi, alebo skôr? Usmial sa naňho. Tak ako, chlap če? Chlapec mal už slušnú plešinu a pod bezchybne ušitým oblekom sa črtalo blahobytné bruško. Zdalo sa, že chlapec je úprimne rád tomuto stretnutiu. Nevidel som ťa celú večnosť, ako žiješ, pokračoval profesor. Miloš
sa usmial, poklepal sa po brušku, veď vidíte a hodil naspäť kompliment, ale vy vôbec nestarnete, ste usta
vične ten istý chlapík ako pred rokmi, koľkými že to?! Zdalo sa, že náhodná konverzácia rýchlo skončí, ale Milošovi čosi preletelo hlavou, kam ste sa vybrali, pán profesor, zaveziem vás, tu na parkovisku mám voz, nie som Bratislavčan, žijem skromne na vidieku, ale mám tu zajtra ešte nejaké rokovanie, bývam v hoteli, na dnešný večer nemám žiadny program, to si predstavte, vy ste mi úplne padli do rany, však neodmietnete, smiem vás pozvať na večeru?Cítil sa zaskočený ako malý chlapec. Stretnutí s bývalými študentami zažil ažaž, ale žiaden ho dosiaľ len tak z ničoho nič nepozval na večeru. V rozpakoch pokrčil plecami. Idem z túry, chlapče, vidíš, ako som oblečený a doma ma čakajú a… Miloš akoby nebol zvyknutý na odporovanie. Maličkosť. Žiadny problém. Zaveziem vás domov, počkám v aute a vy sa vypý tate a hodíte na seba niečo iné, rád počkám. Pán profesor, to mi nemôžete odmietnuť!Ale ja večeriam iba diétne a… Aj v pekle sú raz do roka hody, zľahčoval Miloš a rukou naznačil smer, kde má zaparkované auto. Nech sa páči!

Poslušne, akoby sa podriadil vyššej autorite, pobral sa zo zastávky. Miloš vyťahoval kľúče z vrecka a čosi vravel o Bratislave, že je iná, ako kedysi. Ale jeho myšlienky boli inde. Tento Miloš voľakedy ledvaledva zmaturoval. On sám mal dosť pochybností o ňom, ako o študentovi a o tom, ako sa uplatní v živote. Akoby inteligencie do daru veľa nedostal, ale presne si spomína, ako sa raz v zborovni všetci zhodli ale na tom, že kvôli čomusi bol svojím spôsobom osobnosť. Presne si pamätá, veľmi ho to škrelo, že ako skúsený pedagóg si na toto nevedel dať odpoveď. Odvtedy, ako zmaturoval, ho nevidel a patrilo sa naň zabudnúť, ako zabudol na stovky iných študentov, ale Miloš mu predsa len občas zišiel na um, hoci mu ani triednym nebol. A keď si na neho spomenul, možno iba raz za pár rokov, vždy ho dráždila predstava, ako sa tento, v podstate podpriemerný študent, ktorý bol rovnako ľavý v odborných i všeobecných predmetoch, uplatnil vživote. Takú drzosť nemal, aby sa vtedy hlásil na vysokú, hoci, ktovie… Veď aj to je zvlášt ne. Hoci poriadne zmenil svoju vizáž, hneď ho poznal. A teraz sa ním dá jednoducho viezť a vôbec mu akosi nie je proti srsti, že nabúra svoj roky zaužívaný stereotyp.

Nech sa páči! Miloš otvoril dvere na akomsi skvelom aute. On sám sa v autách veľmi nevyznal, bol rád, keď staršiemu synovi prispel istou sumou na celkom obyčajnú značku, ale toto veru nebola obyčajná značka. Asi jedno z tých áut, o akých hovoria jeho synovia ako o dačom perfektnom, čo v živote mať nebudú. Veď aj Miloš pripomenul, netreba buchnúť dverami, pán profesor, to je jemný a citlivý stroj, stačí ľahučko. Usmial sa previnilo, ako školáčik za to, že nevie narábať s jemnými a citlivými mašinami. Pekné autíčko, poznamenal nahlas uznanlivo. Ani nechcite vedieť, koľko stálo, povedal nato Miloš, kde to bývate?!

Prichodil si tak navtipno ako mladá, žiadúca žena, súdiac podľa toho, ako sa k nemu Miloš správal. A ako ho uviedol v luxusnej reštaurácii. Objednal mu suché martini a na chvíľu sa ospravedlnil a potom sa vrátil, v čistej košeli, navoňaný takou príjemnou pánskou vôňou a to sa dalo ľahko všimnúť, stačilo iba nedbalo kývnuť a čašník stál takmer v pozore pri ich stole. Je to jasné, pomyslel si, on sám s tým nemá ktovieaké skúsenosti, do reštaurácii chodieva iba na svadby a ak ho pozvú na pomaturitné stretnutie, ale čašník zvyčajne nebýva taký ochotný pre nič za nič. Ešte raz to isté, povedal Miloš a myslel tým suché martini aj pre seba, čašník sa uklonil a všetky protesty, že jedno stačí, ostali prehliadnuté. Ste mojím hosťom, pán profesor! Akoby sa Miloš obával, že on sa obáva, že účet ostane na ňom, asi preto to tak zdôraznil. Žena nebola veľmi nadšená, keď jej povedal, kam sa zberá a kto ho v aute čaká. Patrilo sa, aby si ho pozval hore! Veď áno, aj to mal na mysli, ale vedel aj to, že žena o takomto čase sedí s nohami v lavóre, kde má v horúcej vode vývar z nejakých liečivých byliniek, iste by jej nepadla dobre nečakaná a neznáma návšteva. Neprejedaj sa, vieš, že večer nemáš na hostinu prispôsobený žalúdok! Iste, usmial sa na ňu. Obliekal sa starostlivo. Bolo to čosi ako sviatok. Dávno nezažil nič, čo by narušilo jeho stereotyp. A Miloš to aj ocenil. Pán profesor, ste ako mládenec! Bože, aký je človek ješitný. On sám si nikdy nepomyslel, že bude stáť o uznanie Miloša zo štvrtej bé. Toho chlapca, ktorému aj tie dosť elementárne záležitosti robili problémy.

Ak dovolíte, pán profesor, odporučil by som vám… A teraz menoval dve polievky a dve hlavné jedlá, z ktorých uprednostňoval vždy to prvé. Dal si poradiť, bolo zrejmé, že Miloš sa vyzná. Na stole pribudla fľaša lahodného bieleho vína. Pomyslel si, dakedy lepšie padne, ako horúce mlieko! Pomyslel si aj to, že večera nebude najlacnejšia. Pomyslel si aj to, že jeho mladší syn, lekár,ktorý spláca dve pôžičky, by si sotva mohol dovoliť takéto nečakané luxusné posedenie s bývalým profesorom. Miloš podobné starosti nemal. Po morčacích prsíčkach, navrhol som ich kvôli vašej diéte, pán profesor, inak mám radšej ťažšie a korenisté jedlá, však to na mne aj vidieť, hahaha, nalieval a hneval sa, že on, nezvyknutý na pitie, si z pohára ozaj iba uchlipkáva. Človek musí vychutnávať všetko, čo život ponúka, pán profesor! A priznajte sa! Vy sám ste celkom iste neverili, že ten outsider triedy, ktorý takpovediac z milosti zmaturoval, že tento to niekam dotiahne!
No pravda! Hneď si mohol myslieť. Nebude to večera, posedenie len tak, pre nič za nič, len tak zadarmo. Miloš sa chceblysnúť, chce sa ukázať. Dal si ešte pohárik a ako nedočkavo chrlil informácie o sebe. Nikto mu neveril, ale ešte v študentských rokoch, ak zorganizoval niečo aj mimo školy,malo to úroveň, hlavu aj pätu! Pán profesor, prišli ste už na to, že známky zo školy sú to posledné, čo má v živote význam?! Vari som ja bol v rysovaní dajaký kanón?! No vidíte, veď ja to viem, absolútna nula! Ale stačilo presvedčiť ľudí, že moja firma robí perfektné a nie drahé projekty na rodinné domy. Viete, pán profesor, ja starý lenivec na učenie, som takmer nespával, aby som dokázal splniť všetky objednávky? Ľudia zháňali cestu ku mne a nepotreboval som ani drahú a bombastickú reklamu. Stačilo zohnať kvalitných ľudí, ktorí veci rozumejú, mladých projektantov, slušne ich zaplatiť a domy, ktoré sa u nás naprojektovali, rástli ako huby po daždi. Nie, nič nehovorte, pán profesor! Na poslednom pomaturitnom stretnutí mi povedal Jožo, viete, prímus našej triedy, vždy a vo všetkom prvý, že Miloš, ty si so svojimi nepodarkami zasvinil slovenský vidiek. Vidíte, on má tituly pred aj za menom, píše teoretické štúdie a čo je za ním?! Kus popísaného papiera! Čože ja! Moja firma vyhovie predstavám a požiadavkám svojich klientov. Môže ma za to niekto odsudzovať? A v tých domoch žijú ľudia! Ako si predstavovali, tak bývajú. Že nevkusné baroko?! Keď je to želanie, nech sapáči! Moji ľudia to naprojektujú. Klienti majú najradšej, keď splníte ich želania a nerobíte sa príliš múdry. Pán profesor, ľudia normálne zháňali známosti, aby sa ku mne dostali. A nebol som drahý, cena primeraná. Ľudia žijú v domoch podľa svojich predstáv a vari v panelákoch je to obstojnejšie? Iste! Moji klienti nie sú tí takí smotánkoví. A čo sa dnes stavia?! V tejto Bratislave? Oj, tu by sa aj z môjho pohľadu našlo pôdy na kritiku a projekty môžu byť aj z renomovaných ateliérov známych architektov. Nehovorte, že sa vám všetko, čo sa teraz stavia, páči!
Teda že Miloš si nesťažuje. Pracovalo u neho zopár mladých ľudí, ktorí sa po škole ťažko uplatňujú. A robili u neho radi. Ale že už je s tým koniec. Moderna doráža aj na vidiek. Taká zástavba do roviny, taká do podhorských oblastí. Mudrovačky! To človeka znechutí. Tak že sa Miloš rozhodol, zavrieť formu, odísť od stavebníctva. Aále, žije si dobre. Pán profesor, musíte ma raz navštíviť. Tuto, ukážem vám v mobile môj dom. Nie, nie, to nie je projekt z mojej firmy. Miloš šepne meno známeho architekta. Chcel som čosi moderné. A štýlové. Peniaze boli, tak… Ale to vám poviem, pán profesor, keby som toľko účtoval za projekty našej firmy, čo ma stál ten môj, dnes mám lietadlo. Nie iba to fáro, v ktorom som vás doviezol. Musíte ma navštíviť, aj s vašou paňou, aj na viac dní. Moja manželka sa poteší, nachystá, ona má rada spoločnosť. Stavbárčine som dal zbohom, teraz sa orientujem iným smerom. Reštauračné služby, viete, že ma to celkom baví? Keď si človek najme šikovných ľudí a celú logistiku má v hlave, verte, dá sa preraziť v akomkoľvek odvetví. A žijem si dobre. Tento rok sme boli aj s oboma dcérami v Japonsku a na Silvestra sme plánovali Karibik, len teraz neviem, tie hurikány tam…

Áno, pán hlavný! Trvám na tom. Tuto pán profesor si dám so mnou na záver jeden francúzsky koňak. Najlepší, aký máte! Nezdráhajte sa, pán profesor! Taxík som už objednal, príde na pol desiatu, chápem, starší ľudia chcú skôr do postele. A neskryto mrkol na hlavného, v bare mám stôl objednaný? Bolo mi cťou, pán profesor!

Pred barak ho doviezol taxík, ale taký celkom obyčajný. Trošku zadosťučinenie, myslel si, že Miloš objednáva aj taxíky nie tuctových značiek. Od žalúdka mu bolo dosť ťažko. Nevedel, či od pijatiky, ktorej bolo aj nad jeho sviatočné pomery, či od tých morčacích prsíčok, či od Miloša. Mohol si už dávno spať, privítala ho žena. On jej podal základné informácie o večeri, ktorú práve strávil a ona sa zasmiala, si ty taký starý blázon, od všetkého a od každého čakáš viac, ako môžu dať a potom si sklamaný. Veď vravím, mohol si už ležať v posteli a nebolo by ti ťažko. A ty sa ulakomíš na nejaké pozvanie od zbohatlíka, tvojho bývalého žiaka, ktorý sa potreboval iba vychváliť. No, máš pravdu, povedal on, ale možno mám iba dobrý pocit, že sme z našich synov vychovali celkom slušných ľudí. Ale napokon, veď ten Miloš iba ide s dobou a napokon, v porovnaní s niektorými, celkom skromne. A ešte nás aj pozval. Ale už mi nie je ťažko, dodal a ľahol si vedľa ženy.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *