Taká milá rodina

3Keď padol starý režim, začalo sa všetko modernizovať. Ida nevedela, či to pôjde k horšiemu, alebo naopak, len dúfala, že ich nemocnice sa žiadne veľké zmeny nedotknú. Bola spokojná, tak ako bolo všetko zaužívané, pravda, platy by im mohli zdvihnúť, veď z toho, čo zarobí zdravotná sestra, sa vyžiť nedá. Robila si márne nádeje. Platy sa nezvyšovali a už sa pošuškávalo, že nový riaditeľ chce zmeniť zabehaný systém. Keďže ani lístok sa bez vetra nepohne, za chvíľu sa o tom hovorilo verejne. Miesto dvanásťhodinových služieb sa prechádza na osemhodinovky. Vôbec nikomu nezáležalo na tom, že tým skomplikujú život mnohým ľuďom.

Sestry, ktoré dochádzali z okolitých dedín nemali spoje a tak museli chodiť o pár hodín skôr, aby stihli nástup do služby a samozrejme mali väčšie výdavky na cestovné, pretože museli cestovať každý deň. Ida bola sama s dcérkou a nevedela si to predstaviť. Keď pôjde do rannej, Inka musí spať u jej rodičov, veď kto ju vychystá a zobudí do školy? Poobedňajšia služba nebola o nič lepšia, nemôže predsa dieťa nechať samé do jedenástej v noci, kým sa dostane domov. A nočná služba? Ako by mohla dcérku nechať celú noc samú?
Keď sa začalo pracovať podľa nového, videla si dieťa iba občas, stále bolo u jej rodičov. To takto nejde, pomyslela si a dala výpoveď. Lenže žiť z niečoho treba. Rozhodla sa pre prácu opatrovateľky v Rakúsku. Bude robiť dvojtýždňovky, viac času bude mať na dcérku, ako keď pracovala doma. Keď išla prvý raz, nebolo to bez obáv. Nemecky poriadne nevedela, len čo si naštudovala sama z učebnice pre samoukov a z domu nikdy na dlhšie preč nebola. V prvej rodine nemala veľa práce, dedo bol alkoholik, cez deň spal a v noci popíjal. Našťastie, nežiadal od nej, aby mu robila spoločnosť. Ona cez deň navarila, upratala, nakúpila a to bola celá jej práca. Po siedmich mesiacoch dedo dostal infarkt a jej pridelila agentúra novú rodinu. Vo veľkom dome bývala babka, dcéra a zať. Často sa zastavili aj deti s vnúčatami a bolo tam vždy veselo. Tam by nedbala zostať aj celé roky, ale bola len dva mesiace a babka sa uložila na večný odpočinok. Prišla teda na rad tretia rodina. Babka bola ležiaca, nesamostatná a dementná. Bola to taká malá dedinka neďaleko Salzburgu a navôkol domu krásna príroda. Spred domu videla skalu, ktorá oddeľovala Rakúsko od Nemecka. Babka s Idou bývala vo veľkom dome staršieho typu a od synovho moderného domu ich delila veľká lúka, na ktorej sa občas popásali kone. Jej syn Pepi dobehol aj viackrát za deň, pozrieť mamku a jeho žena i deti boli tiež častými hosťami. Dokonca aj vlčiak Balu trávil u nich väčšinu času. Keď sa Ida prechádzala s babkou, ktorú pred sebou tlačila na vozíčku, vždy jej nosil kamene a musela mu ich hádzať, lebo ináč sa postavil pred vozík a nepustil ich ďalej. Príbuzní boli k nej milí, dokonca jej dovolili používať pevnú linku, aby mohla volať domov. Ida teda volala každý deň, veď hoci sa tam mala dobre, rodina jej chýbala. Keď prišiel účet za telefon, Pepimu sa nepáčilo, že je príliš vysoký. Žiaden problém, povedala Ida, každý mesiac nech nám pošlú výpis a čo prevolám, odpočítaš mi z výplaty. Pepi proti tomu nič nemal a takto to fungovalo celý čas, čo Ida u nich pracovala. Mala síce tridsať eurové účty, niekedy vyskočili aj na päťdesiat, ale jej sa to nezdalo veľa za to, že môže byť v spojení s blízkymi. Prišiel čas prázdnin a ona poprosila rodinu, či by si mohla na jeden turnus priviesť aj svoju dcérku, samozrejme, za stravu pre Inku nech jej odrátajú z výplaty. Nerobili žiadne drahoty, súhlasili, veď miesta je v dome dosť. Na stravu pre dcéru jej odpočítali smiešnu, len takú symbolickú sumu. Inke sa u nich páčilo, obdivovala krásne domy, prírodu, koníky, ktoré ona milovala a čudovala sa, že každý v rodine má vlastné auto, ešte aj deti a nie hocijaké, boli to riadne fára. Ten najmenší mal len desať rokov, teda auto nemal, ale veselo sa preháňal na traktore, pravdaže pod dozorom otca. Len rečová bariéra bola veľký problém, nevedela sa s nikým dohovoriť. Raz ju zobrali s deťmi na výlet do Salzburgu a Ida dúfala, že Inka aspoň pár slov od nich pochytí. No nezdržala sa smiechu, keď po návrate všetci v aute komolili slovenské slová, ale Inka nevedela ani jedno nemecké slovíčko. Najviac sa im páčilo slovo sviňa, pretože „ň“ nevedeli vysloviť a stále dookola opakovali svinja, na čom sa jej dcérka veľmi bavila. Nebolo jej zle v tejto rodine, len keby to s babkou nebolo také ťažké. Mala okolo sto kíl a bolo ju treba dvíhať, sprchovať, obliekať a ešte mala vo zvyku kričať, že musí na záchod, hoci nosila plienky. Ida ju poslušne preložila na stoličku s vedrom a zasa späť do postele. Ešte ani nestihla vojsť do svojej izby, babka sa už zas žiadala na trón a takto s Idou cvičila aj desaťkrát za sebou. Nečudo, že po polroku sa začínali ozývať u nej zdravotné problémy. Boleli ju kríže, chrbtica jej spôsobovala nemalé bolesti a tak chodila počas voľna na rehabilitáciu. Lenže darmo ju tam dali dokopy, stačil jeden turnus a všetko bolo zas po starom. Rozhodla sa, že musí odtiaľ odísť, nemôže zostať kvôli sympatiám na úkor svojho zdravia. Začala si hľadať nejakú inú prácu a čoskoro dostala ponuku v Grazi, ale cez inú agentúru. Prišlo to tak narýchlo a nečakane, že rodine ani nestihla oznámiť, že odchádza, ani sa rozlúčiť, iba do agentúry zavolala, že ona u nich končí a aby do rodiny poslali niekoho iného. Na novom mieste si behom prvého turnusu zvykla, hoci prvé dni jej chýbala babka, aj jej príbuzní, ale títo noví sa k nej správali od začiatku tak, ako by bola súčasťou ich početnej rodiny. Neľutovala, že zmenila miesto. Po pár týždňoch jej volali z predchádzajúcej agentúry. Pepi im volal, že Ida od nich odišla a ostala im dlžná tri stovky za telefón. Žiada si odškodné ešte plus päťdesiat eur a ak to agentúra neporieši, bude si peniaze vymáhať súdne a odškodné bude oveľa vyššie. Ida si v prvej chvíli myslela, že zle rozumie. Veď jej sťahoval každý mesiac z výplaty, to bude nejaké nedorozumenie. Zavolala mu a on milý ako vždy, ale tie peniaze si od nej žiada. Nebude sa ona ťahať po súdoch kvôli nejakému kreténovi.
Ako ti ich mám poslať? spýtala sa.
Vlož do obálky pohľadnicu a peniaze daj dovnútra.
To tak, pomyslela si, aké by mala potom potvrdenie o tom, že mu ich poslala? Volala do agentúry, vysvetlila im, ako sa veci majú. A dával vám mesačne potvrdenie, že mu za telefón platíte? Nedával. Ida mu dôverovala. Dal jej vždy len podpísať, že prevzala plnú sumu. A on poslal do agentúry všetky výpisy a tvrdil, že nie sú vyplatené. Ešte sa jej spýtali, ako s ňou hovoril. Milo, ako vždy, odvetila Ida. Keby ste počuli, ako hovoril s nami, kričal ako zmyslov zbavený a vyhrážal sa nám. Takého ho Ida nepoznala. Nuž čo, ďalšia skúsenosť v živote. Peniaze pekne odniesla na poštu a poslala ich šekom. Žiadna pohľadnica. Nebude riskovať, že človek, ktorému tých tristo eur ozaj nechýbalo a navyše boli už dávno vyplatené, sa zase zachová ako hovädo a bude tvrdiť, že nič nedostal. Nabudúce si dá dobrý pozor, aby mala všetko na papieri.

Zuzana Javorská

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *