Stratený syn

Nik ma nepresvedčí, že matka necíti, čo sa deje s jej dieťaťom. Aj keď Jožko mal krátko po tridsiatke, pre mňa bol stále synom, o ktorého sa budem zaujímať, aj keby mal osemdesiat. Hneď som vedela, že sa s ním čosi deje.

Môj chlapec sa znovu zaľúbil. Po jednom stroskotanom manželstve, musím objektívne povedať, že chyba bola na oboch stranách, dlho žil v ústraní. Musela som ho vyháňať, aby šiel medzi ľudí. On sa však zožieral, stále si vyčítal, že urobil chyby v manželstve s mojou nevestou Žofkou. Nemohla som mu to vyhovárať, pretože som vedela, že jeho žiarlivosť bola tým, čo pochovalo ich vzťah. Na druhej strane som musela uznať, že moja nevesta nebola ani o chlp menej žiarlivá. Tí dvaja si jednoducho nemali čo vyčítať. Povedala som mu vtedy, že si so Žofkou odovzdali v živote čo mali a ich cesty sa musia rozísť preto, aby mohli obaja žiť. Nemohla som Jožkovi povedať, aké je to šťastie, že nemali dieťa, lebo by som ho veľmi zranila. Viem, ako po dieťati obaja túžili, no moja nevesta dvakrát nedonosila dieťatko. Možno aj to prispelo k tomu, že tí dvaja sa odcudzili. Prílišná bolesť niekoho spojí, iného rozdelí. A tak môj syn bol dlho sám, kým sa znovu nezačal usmievať. Do jeho života vstúpila Anabela. Udrela som na syna, ale len poľahky, s úsmevom na perách a s otáznikom v očiach.

– Mama, je to úžasná žena. Má syna, ale ten s ňou nebýva, je u jej matky, pretože má doma tyrana a chlapček sa bojí otca. – Preboha živého, – schytila som sa v zúfalstve za ústa, – ty si si začal s vydatou ženou? Ale môj zlatý, prečo si komplikuješ život? Nemal si toho ešte dosť? Jožko len pokrútil hlavou. Chytil ma okolo pliec a posadil ma oproti sebe. – Anabela sa rozvádza. Už podala o rozvod, ale bojí sa, čo na to ten jej. A ja sa bojím, že… že ju zase zmláti. – Ale… to nemôžeš dovoliť, aby ju…, – zasekla som sa, uvedomiac si, že sa nemám čo do toho starať. – Mami, a práve o to ide. Chcel som ťa poprosiť, či by nemohla Anabela, kým sa to s jej mužom vyrieši, bývať u nás. – Ale veď my máme len dvojizbový byt. Ako by mohla…? – nestihla som dopovedať, pochopila som, že miesto vedľa môjho syna má moja budúca nevesta už vyárendované. – Neboj sa, budem ti platiť tak, ako to bolo doteraz. Budem ti prispievať na domácnosť aj za ňu. Vieš, ona je momentálne nezamestnaná, ale to sa zmení. Bála som sa odmietnuť svojho syna, no na druhej strane som sa bála aj toho, že do môjho života, či to chcem alebo nie, vstúpi iná žena. A nielen do života, ale aj do môjho bytu, v ktorom som po tom, čo som ovdovela ako tridsaťosemročná, žila so synom sama.

– Ale veď ja ju vôbec nepoznám, – povedala som, no môj syn mal odpoveď naporúdzi. Ešte v ten večer mi predstavil šťúple žieňa so slamovými vlasmi a modrými očami. Nebola ktovieaká pekná, ale určite je dobrá, pomyslela som si. Tá obrovská modrina, čo sa jej ťahala od pravého oka až k brade, ma celkom roztopila. – Chúďa, musíte si toho veľa vytrpieť. Ako dobre, že ste od neho odišli, – pohladila som Anabelu po vlasoch. Cítila som, ako ňou šklblo a bolo mi jej ešte väčšmi ľúto. Bojí sa ľudí. Bojí sa prijať fakt, že ju niekto môže mať rád. Vypytovala som sa jej na jej päťročného syna. S rozžiarenými očami mi opisovala rôzne situácie s ním a ja som sa do toho svojho nevlastného vnuka, za akého som malého Radka považovala od prvého okamihu, zamilovala. Tešila som sa na rolu starej matky a vôbec mi nenapadlo, že by to mohlo byť inak.

Anabela bývala u nás takmer dva mesiace, no chlapčeka mi stále nepriniesla ukázať. – Má kiahne, – povedala mi raz, – je chorý, má silný zápal priedušiek, – zaznelo z jej úst druhý raz. Verila som jej, aj keď sa mi to veľmi nepozdávalo. Ubehli takmer štyri mesiace a ja som pochopila, že Anabela nie je taká, ako som si ju nielen ja, ale predovšetkým môj syn, vymaľovala. Nechcela som, no napriek tomu som si v tom malom dvojizbovom byte, kde izby susedili, vypočula ich časté hádky. Napadlo mi, že ten vzťah nemá dlhú trvácnosť. Nepáčil sa mi. Anabela sa mi nepáčila. Stále bola nezamestnaná, ako tvrdila ona a môj syn to po nej opakoval ako nejaký papagáj, ale flákala sa celé dni. Doobeda som bola v práci a ona mohla zatiaľ upratať v byte, no na nič nemala čas. Tvrdila, že si hľadá miesto, že chodí osobne na pohovory a predstavovať sa, no nedalo mi to a urobila som to, čo nikdy predtým. Ani synovi som nešla do jeho vecí, ale tejto žene som jednoducho neverila. Nemala maturitu, no mne tvrdila, že ju získala pred desiatimi rokmi. Našla som len jej výučný list. Obrábačka kovov. Nezvyčajná profesia pre ženu, napadlo mi. Keď som to synovi povedala, či o tom vie, zvesil hlavu a mlčky pritakal. Zdalo sa, že aj on už na všeličo prišiel, no bol na nej taký závislý, že to bolo až chorobné.

– Aprečo ešte stále nie je rozvedená? – domŕzala som ďalej do syna. – Ten jej bývalý… teda skoro, sa už dvakrát nedostavil. – Netáraj, Jožko, ako jej môžeš všetko veriť. Ani jej syna som stále nevidela. Má vôbec nejakého? Čo je to za matku, ktorá …, – syn mi priložil prst na ústa, pretože v tom okamihu zaštrkotal kľúč v zámke. Uvedomila som si, že sa cítim byť cudzinkou vo vlastnom byte. Naštvalo ma to a keď sa milá Anabela na mňa zazubila už odo dverí, nevydržala som to. Skúsila som taktiku, o akej som dovtedy len počula. – Milá Anabela, môjho syna môžeš ťahať za nos, ale ja mám svoje roky. A skúsenosti. Viem, že žiadneho syna nemáš a rozvádzať sa tiež nechceš. Len využívaš Jožka a rovnako aj mňa. Zbaľ si svoje veci a pakuj sa k mužovi. Ak vôbec nejakého máš. Anabela na mňa vytreštila oči. – Ráno odídem, – povedala a keď sa ju snažil syn chlácholiť, pričom na mňa gánil, vytrhla sa mu z objatia. Neviem ako mohol syn dopustiť, že sa nezbalila hneď a zaraz. Nestalo by sa to, čo sa stalo. Keď sme obaja so synom odišli na druhý deň ráno z bytu, Anabela sa tvárila, že spí.

– Mňa neoblafneš, viem, že nespíš. Kým prídem z práce, nech tu nie si, – povedala som. Anabela pritakala a slovo aj dodržala. Môj syn ma preklial a bola som si istá, že keby sa neopanoval, asi by mi aj jednu vylepil. Všetko by oľutoval, tak ako ľutujem ja, že som dovolila Anabele, či ako sa tá ženská volala, aby nás vykradla. Keď som totiž prišla domov z práce, syn hodinu predo mnou, našla som ho v trpkých slzách. – Zobrala mi všetky peniaze… ktoré som si našetril. Myslel som, že budú pre nás na začiatok… keď budeme ona, jej syn a ja rodina… Keď som volala na políciu, ani sa nepohol. Zistenie, že Anabela bola obyčajná podvodníčka, ktorá žiadne dieťa nemala, ba ani muža, len nám ukazovala fotky cudzieho dieťaťa, bolo kruté. Vyhlásili po nej celoštátne pátranie, ale ja pochybujem, že ju tak skoro chytia. Ba želala by som si, aby to bolo čo najneskôr, pretože môj syn stále odmieta uveriť, že to bola praobyčajná podvodníčka a zlodejka. Potrebuje čas, aby to spracoval. A ja potrebujem, aby bol môj syn šťastný.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *