Stopovanie

3Anka stojí kúsok za zastávkou autobusu, stopuje už dvadsať minút a nedarí sa jej. V duchu častuje vulgárnymi nadávkami všetkých, čo jej nezastali. Keby sa nehanbila, ešte by im aj ukázala oplzlé gesto. Veď ideš sám, tak čo by ti to urobilo, keby si mi zastal? A ty, kraksňa jedna, to iste ty si zakázala mužovi, aby ma zobral. Aha, celá rodina, nezmestila by som sa, tak to nič… A toto je čo? Načo blikáš, debil jeden, keď nechceš pomôcť človeku v núdzi? Dnes sa tak veľmi ponáhľa do mesta a ako na potvoru, nič! Inokedy ale nemá problém, už roky stopuje a je celkom spokojná.

Kstopovaniu ju priviedla bývalá kolegyňa, k torá mala ťažko zdravotne postihnutú sestru, nevychádzali im financie, tak ušetrila aspoň na cestovnom. Anka však musí priznať, že zážitky zo stopovania ju priviedli k presvedčeniu, že svet nie je taký skazený, ako sa zdá a že netreba hľadať všade negatíva, pretože ešte veľa dobrých ľudí existuje. Nielenže jej zastali, ale ju odviezli často priamo na miesto, kam sa potrebovala dostať a nemusela ani prosiť. Dnes sa jej síce nedarí, ale tie nadávky ona berie nejako tak s humorom, v podstate sa zabáva, vie, že aj tak ju nakoniec niekto zoberie a ona ušetrí čas aj peniaze. Len poniže na zastávku už začínajú prichádzať ľudia z obce, onedlho pôjde miestny autobus. Trhnite si, viem, že som vám tŕňom v oku, ale ja sa na vás môžem! Aha, Milota, čo večne len ohovára a závidí, Zdenka, čo má doma drahé auto, no asi si ho teraz požičal jej muž, tej sa stopovanie možno vidí ponižujúcou záležitosťou, stará pani s mužom, tí už sú zabetónovaní v dávnoveku so svojimi názormi… jej sú všetci ukradnutí.

Predsa len zastal. Bol rozbehnutý, ale napokon, tmavá fabia, asi 2O ročný chlapec s okuliarmi, na prvý pohľad plachý a nesmelý. Nastúpila s úľavou, čím skôr sa do mesta dostanem, tým skôr sa vrátim domov. Okná čakajú, sú už celé ušpinené od múch, prádla sa nazbieralo, vysávať mi treba. Chlapec mlčal, tak sa ho opýtala, kam má namierené a kde ju môže vysadiť. Vraj pri lekárni, ale potom opäť nastalo ticho. Taký introvert, no čo už. Nie každý je ukecaný ako ona. Strach zo stopu nepoznala, mesto je kúsok a na väčšie vzdialenosti to ani neskúša, no tu každý každého pozná, veľa ľudí ju videlo nastupovať do auta, aj značku si možno všimli. Odkedy stopuje, nemala jeden zlý zážitok, ani len náznak násilia, ba práve naopak. Má odložených aj kopec vizitiek, ktoré si vypýtala. Nikdy nevieš. A stávalo sa aj, že ju zobrali tí istí ľudia viackrát.

Odbočil na málo frekventovanú cestu, vtedy pochopila, že čosi nehrá. Najhoršie je to jeho mlčanie. Čo sa stalo? Prečo ste zastali? Prečo sme prišli sem? Hrá sa na hrdinku, no hlas prezrádza obavy, ak bude treba, začnem plakať, kričať! Vystúpil z auta, no neprešiel na jej stranu. Krvi by sa jej nebol nikto dorezal, keď videla, ako si sťahuje nohavice… božemôj, ak toto prežijem, so stopom končím! No musím to prežiť, poviem, že mám menštruáciu, no on zistí, že nie… ja sa neviem biť s chlapom, premohol by ma raz dva a aj vravia, že je lepšie poddať sa, hlavne sa nevyhrážať a ešte aj sa tváriť, že sa žene všetko páči…

Nešiel ku nej, len si stiahol nohavice, obnažil sa a začal masturbovať. Snažila sa nepozerať na jeho intímne partie, automaticky sklonila hlavu, no potom si uvedomila, že exhibicionistom robí dobre, keď sa žena zľakne… možno by si ho mala získať a tváriť sa zľaknuto, aby jej neublížil. Alebo ktosi raz vravel, že sa má žena začať smiať, no tým by ho ponížila a čo ak zareaguje skratovo? Ak mu išlo naozaj len o odhalenie sa, potom je dobre, títo sú vraj neškodní. Ach, bože, len už byť preč, a už nikdy viac, nikdy! Raz k tomu muselo dôjsť, už som pridlho pokúšala osud. Otče náš, ktorý si na nebesiach… pokúša sa Anka v duchu modliť. Čosi jej tečie z ruky, je to pot, vreckovka je ním nasiaknutá a úplne premočená.

Po pár minútach skončil a obliekol sa. Ako, že o tejto prímestskej časti nevedela? Kúsok odtiaľto je lesík, ani živej duše, nechcel riskovať, ale je pravdepodobné, že už tu so svojimi obeťami bol, asi nie som prvá, veľmi isto si počínal. Stávka na istotu.

Keď si sadol ku nej, pocítila vo vnútri zvláštnu istotu, že sa už nemusí báť. Nie, nijaké pohŕdanie, vlastne je všetko v poriadku, si úplne normálny muž, fešák, takéto slová si pripravovala pre prípad, že by ju oslovil a slovne zaútočil. Nikomu to nepoviem.

Ešte stále neštartoval, hoci sa chopil kľúčov od auta. A potom odrazu sa tak zvláštne zboku na ňu pozrel. Srdce v nej zamrelo, dusno sa dalo priam krájať a v tichu počula buchot vlastného srdca. Chytil si hlavu do dlaní a začal plakať, najprv potichu, videla, ako mu prúdom stekajú slzy po tvári, potom ho pochytil kŕč a vzlykal nahlas.

Už vedela, že jej neublíži, no ešte nemala odvahu na slová ani gesto. Až keď sa jeho vzlykot stával neznesiteľným, ako keď sa ranené zviera pokúša oslobodiť z pasce, až vtedy ho chytila za ruku a pohladkala po tvári. To nič, ale neuvažoval si o tom, že sa pôjdeš dať liečiť? Ak budeš chcieť, podarí sa to, si mladý, raz budeš mať rodinu…
Vďačne sa na ňu pozrel. Vystúpila a dokonca mu zakývala na rozlúčku. A potom, keď napätie opadlo a nebezpečenstvo bolo definitívne zažehnané, až potom sa jej podlomili kolená a skoro klesla na zem.

Ešte raz ho stretla. Približne o rok kráčala po ulici v meste a on išiel oproti, za ruku držal dievča približne v rovnakom veku. Keď prechádzali popri sebe, úkosom na neho pozrela, no on sklopil oči. Ale potom na zlomok sekundy predsa len zdvihol hlavu a jej sa zazdalo, že sa mu na tvári objavil náznak úsmevu.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *