Smútok bez kulís

1Alena sa uprene pozerala na sestrine útle plecia, celá sa triasla, hoci ju jej muž Oto podopieral. Chvíľami aj hlasito vykríkla a hoci Alena bola presvedčená, že sestrin žiaľ je úprimný, išlo jej to na nervy. Mohla by sa predsa viac ovládať, žiaľ sa predsa nemeria tým, kto ako hlasito narieka na pohrebe. Hoci registrovala aj všetky zvedavé oči tých, ktorí ich mamu prišli odprevadiť na poslednej ceste. Dokázala odhadnúť, o čom si budú klebetiť tunajšie ženy cestou z cintorína. Videli ste Alenu?! Nebohá o ňu tak dbala, drela, len aby z nej niečo bolo a toť, na akú paniu narástla! Ani len slzu za materou nevyronila. A sama prišla, jej muž je vraj nejaké veľké zviera, nuž načo by sa on unúval. Dosť, že ona prišla!

Takto budú o nej dedinské jazyky a Alena nič proti tomu nebude môcť urobiť, ba musí priznať, že svojím spôsobom majú pravdu. Je čudné, že tu nie je Karol, jej muž a že nad maminým hrobom ani nezaplače. Ale to je predsa jej vec, ako si ona vybaví svoju rozlúčku s mamou. Hana by nemusela tak rumázgať, takto je ten kontrast ešte väčší. Už aby bol koniec!

Strhla sa. Tuším sa nevyhne osobným kondolenciám, ktoré sú už aj na dedine bežné. Musí to vydržať. Úprimnú sústrasť, pani doktorka, vraveli dedinské ženy, jedna ako druhá, zvedavo si ju premeriavali, ale sestre Hane sa prihovárali ako seberovnej. Neplač, dievča, všetci tam musíme! Čudné. Celkom akoby sem Alena nepatrila. Ale odkedy? Nevedela si spomenúť. Odkedy odišla do Bratislavy študovať medicínu? Alebo keď pred pätnástimi rokmi dostala diplom a stala sa doktorkou?! Alebo keď prvýkrát priviedla domov Karola a ten sa nedokázal pozdraviť žiadnej tetke, ktorú v dedine stretli. Prosím ťa, veď je to čudné, prečo by som mal zdraviť cudzích ľudí, ktorých vidím prvýkrát v živote! Alena nepatrí medzi nich ako Hana, to je isté. Chladne jej podávajú ruku a vravia, úprimnú sústrasť, pani doktorka! To nie je rešpekt pred jej titulom. To je chlad, ktorý sa intenzívnejšie pociťuje na takom mieste, ako je cintorín.

Skončilo to. Najradšej by hneď sadla do auta a odcestovala. To si ale nemohla dovoliť. Vo veľkej kuchyni u nich doma sú dva stoly prikryté bielymi obrusmi a na sporáku jeden hrniec s vareným vínom a druhý s citrónovým čajom. A pripravené studené misy a nejaké zákusky. Zídu sa tetky a strýkovia a bratanci a sester nice a ony dve s Hanou budú nalievať do hrnčekov horúce nápoje a núkať pripravené jedlo. Možno sa ešte pár viet povie o nebohej mame. A potom súčasnosť. Problémy v robote, prob lémy v rodine. A celkom iste padne otázka – a čo teraz bude s týmto domom?!

Alena sa uškrnula. Nazvú to domom a veru by to zhltlo pekné peniaze, aby z toho bola poriadna chalupa. Karol jej kládol na srdce, keď sa jej podarilo predvčerom telefonicky s ním spojiť, aby mu oznámila maminu smrť, len sa nedaj obrať o chalupu! Vlek je odtiaľ sotva dvadsať kilometrov. Sestra ju nepotrebuje. Má dom v susednej dedine, predsa ty máš nárok, nie?! Pri tom telefonáte jej chrbtom prešiel taký čudný chlad. Ani slovo o mame, že mu je ľúto, alebo tak niečo. Prídeš na pohreb? Zbláznila si sa?! Sympózium nie je ani v polovici a ja mám povedať, že idem na nejaký pohreb? Premýšľaj reálne! Veď áno, povedala mu do telefónu a mala sto chutí dodať, že to nie je nejaký pohreb, ale pohreb jej mamy! Ale nedodala, dodal on, nezabudni na tú chalupu, iste tam bude o tom reč! Iste! Zložila a znovu ju opanoval pocit blízky menejcennosti, ako zakaždým, keď sa ako baran podriadila mužovej vôli, alebo vôli jeho matky. Toľkokrát sa zastrájala, že sa vzbúri, vzprieči, ale zakaždým ostalo iba pri úmysloch. Nedokázala to. Najmä pokiaľ išlo o Karolovu matku. Za celých takmer pätnásť rokov manželstva a spolužitia v jednej vile sa vo vzťahu k nej nedokázala zbaviť trémy. Užuž mala mnohé na jazyku, keď jej oznamovala smrť svojej mamy a zaujímavé, ako boli naladení na jednu strunu s Karolom. Nebudem môcť ísť na pohreb, vieš, tá prekliata migréna!Ale, nezabudni, že aj ty máš dedičské práva!A že by sa vám chalupa v takom peknom prostredí zišla! Keby sa vám zunovala, môžete predať a vôbec nie pod cenu. Ach, tá migréna!Mala sto chutí jej vtedy vykričať, že ju nič nie je do domca jej mamy, že nemá nijaké právo starať sa do takých vecí, ale opäť ostalo iba pri úmysle. Kedy sa už konečne zbaví toho pokorujúceho pocitu vďačnosti, že ju naostatok predsa len prijali do svojej významnej rodiny, ju, dievča z dediny, z obyčajného sedliackeho domca, kde vtedy ešte v chlieve krochkali prasce. Všetko mala na starosti mama, otec im umrel, keď mala Alena päť rokov a jej jedinou pýchou bolo, že mladšia dcéra mala takú múdru hlavu, že mohla ísť študovať za doktorku. Alena nemôže zabudnúť na ten prvý deň u nich. Už bolo po všetkých škandáloch, po všetkých pohovoroch, keď ju Karolova matka vyhľadala na internáte a žiadala ju, aby jej synovi nekazila život! Vtedy si ešte Alena dovolila. Povedala jej rovno, že sa majú radi, lebo vtedy ešte cítila za sebou Karolovu, aj keď bojazlivú, ale predsa len lásku. Že ona nikomu nekomplikuje život, Karol už predsa pracuje, má dobré miesto na ústave a ona získala miesto v nemocnici. Aj Karol bol už vtedy odvážnejší a napokon ju predstavil v ich dome ako svoju snúbenicu.

Karolovho otca Alena nespoznala, bol už pár rokov mŕtvy, ale z Karolovho rozprávania vychádzal ako rovný a sympatický človek, pravý opak jeho matky. A čo, keď sa im narodí dieťa ?! Keď nastanú komplikácie?! Karol pozbieral odvahu a povedal, mama, tak bude z teba babka! To sme už prebrali! Alenu mám rád a je to lekárka, teda neutrpíš nijaký spoločenský trapas! Alena sa zachvela pri tom spojení slov, že spoločenský trapas, chcela aj dačo povedať, ale pri pohľade na Karolovu matku zmĺkla. Usmiala sa a iba povedala, že tá orechová torta je vynikajúca a že takú by sa rada naučila. Karolova matka sa ešte spýtala, či naozaj majú doma také živé prasa a že to musí byť ohromná zábava, držať v dome také zviera. Alena v tej chvíli pomyslela na svoju mamu, ako sa nadrie a vlastne sa ani nemá kedy nad niečím zamýšľať, iba jej od roboty tvrdnú dlane a pribúda vrások. Cítila, že by mala čosi povedať, namietnuť, ohradiť sa nad takým tónom, ale iba sklopila oči a povedala, áno, také prasiatko v chlieve, to je ohromná zábava! Cítila, že Karolova matka do tej vety vložila všetok výsmech voči jej pôvodu. Vedela už vtedy, že ju stiesňujú múry Karolovho domova, ale bolo neskoro robiť čokoľvek. S Karolom sa zoberú a hotovo! Karol bol zdržanlivý. Musíš ju chápať, Alenka, predstavy každej matky jediného syna sa vznášajú kdesi v oblakoch.
Nie, nebola mu vďačná za tú vetu. Ale predsa mlčala. Napokon si predsa s Karolovou matkou vypili kávu mieru a zdalo sa, že to bude celkom znesiteľné. Že im vyhradí horné dve izby. Sú veľké!

A tak sa ona, Alena, čerstvá doktorka, ktorej styky nebohého svokra domohli aj k miestu v nemocnici, dostala aj k bývaniu vo vile v atraktívnej štvrti mesta. Zaujímavé, každý vravel, že aké má šťastie. Iba mama, zdalo sa jej, že dosť skepticky vtedy poznamenala, to bolo po prvom stretnutí s Karlovou mamou, nuž čo, dievča, aký život si si vybrala, taký budeš žiť. Alenina mama nemala univerzitu, ale jej múdrosť sa jej vždy videla aktuálna. Veď áno! Bolo jej čo závidieť. Dostala sa do parádneho prostredia. Hoci mnohé, gýčové haraburdy by z neho najradšej

povyhadzovala. Drahá moja, to sú všetko rodinné pamiatky, povedala jej teatrálne svokra. Tie si treba vážiť!
Vážiť si bolo treba aj toho, že ju, takého niktoša, hoci doktorku medicíny, zobrali do rodiny. Karol bol fajn. Ale poslušný syn. Mamu si nesmieme rozhnevať. Predsa sme pod jej strechou. Všetky Alenine návrhy presťahovať sa hoci do nejakého zapadákova, ale kde by niečo patrilo iba im, sa nestretli s Karolovým porozumením. Prosím ťa, vari nevidíš, že na ústave, kde meno môjho otca stále niečo znamená, mám sľubné perspektívy?! A čo mama? Necháme ju tu samu?! A Alene bolo už jasné, že aj Karol od nej čaká vďačnosť! Taká úloha jej pripadla, byť vďačná! Pre pokoj sa rozhodla hrať ju, aj keď sa narodila Martinka a neskôr Karolínka. Nemohli si kúpiť ani nový, moderný nábytok, lebo svokra rozhodla, že ten starý je zárukou kvality. Žila tam, ale vlastne stále nebola doma. V rámci ústupkov čo najmenej chodila k mame a za balíky s ovocím, či zabíjačkou posielala domov stručné poďakovania. Spoliehala na to, že mama chápe jej situáciu. Karol nerád cestoval k nim, človek sa tam musí pretvarovať, hrať srdečného, to ide na nervy, tvoja mama ešte ako tak, ale tie zvedavé tetušky… Nie, Alena, to po mne nemôžeš chcieť, to je iný svet.
Mama akoby to všetko chápala. Alene bolo jasné, mama je inteligentná žena, hoci bez maturity. Chápala, že Alenino odcudzenie súvisí so želaním pokoja v jej novej rodine. Mala až neobyčajný talent nevtierať sa. Nikdy Alene nevyčítala, že málo chodia domov, že si málo vidí vnúčatá. Napokon, Hana bývala v susednej dedine a zaskočila často. Alenka, ty žiješ v inom svete a ja to chápem. Alena počula aj tie nevyslovené slová. Ja viem, že ty by si rada, ale nezazlievam ti to!

To všetko cítila Alena včera, keď sa lúčila s mamou bez kulís polovice dediny. Nepotrebuje publikum pre svoj smútok. Ani pre svoje výčitky svedomia. Mala sa viac o mamu starať. Najmä ostatné tri roky, keď začala chorľavieť. Ale akosi vždy nebolo kedy. Bez divákov nemusí šetriť slzami. Keď ju nikto nevidí. Mama bola skvelá žena. Svokra jej nesiahala ani po päty. Zaujímavé. Vždy považovala svoje rodisko za bohom zabudnutý kút sveta. A teraz jej zišlo na um, že by tam mohli mať chalupu. Aká zhoda s Karolom. Aj jemu, vášnivému lyžiarovi to zišlo na um. Alena sa vyplakala včera, ešte pred pohrebom.

Reku sa, Alenka, ohrejem pri tvojom kožuchu! Tete Anke akiste prišlo ľúto, že Alena kráča z cintorína sama. Hana stále vzlyká kus pred ňou, jej Oto ju podopiera. Alene zišlo až teraz na um, že mala zobrať na pohreb aj deti, hoci si myslela, že od takých smutných vecí treba deti ušetriť. Aspoň by nekráčala z cintorína sama. Teta Anka to dosť zvrtla. Začala, chytiac ju pod pazuchu o tom, že všetci vravia, že je čudné, že Alena nemá pri sebe muža. Vravela to s prostou dedinskou otvorenosťou. A medzi nami, aj tá milosťpanička, ktorej na hody vtedy tak veľmi chutili kačacie pečienky, aj tá si mohla nájsť čas. Nehnevaj sa, Alenka. Všetci si to myslia, ale ja ti to poviem!

Alena sa zachvela. Čosi z bezprostrednej úprimnosti tety Anky na ňu predsa len prešlo. Stisla jej rameno. Tak vravím teta Anka, keď bude reč o dome, Hana si ho zaslúži. Vždy bola poruke, keď ju mama potrebovala. Ona má nárok. Čože ja! Aj tak som odtiaľto ďaleko. Blížili sa k domcu. V kuchyni sa už svietilo. Akiste Hana už nalieva prvým hosťom na kare varené víno a čaj. Teraz je Alene úprimne ľúto, že tu nemá aspoň deti. Mali by si zvyknúť na myšlienku, že zo života sa aj odchádza. V tejto chvíli sa nebojí ani Karola, ani jeho matky. Jednoducho im oznámi, že na chalupu nemá morálne právo. Sama nevie, odkiaľ nabrala silu na také odhodlanie.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *