Riťolezkyňa (na dlhé trate)

Sú medzi nami kriví, ale sú aj krivší od krivých. Iná nebola a asi už ani nikdy nebude – naša kolegyňa Marta.

Vo firme, ktorá je stále štátna a závislá od toho, koľko nám nadelia, čo je zvyčajne pramálo, sa držala zubami nechtami. Vedeli sme, že ašpiruje na miesto vedúcej, no celé roky sa jej to nepodarilo. Na naše šťastie. Neviem si totiž predstaviť, ako by s nami zametala. Ani metlu by nepotrebovala. Na tej by sme ju najradšej videli, keby ju naštartovala ako striga a odletela s ňou na Mesiac. Na Mesiac a rozhodne nie na mesiac. Keby sme sa jej konečne zbavili, som si istá, že by sa nám ľahšie dýchalo. Marta však prežila každé šéfstvo, nech sa už menilo od akéhokoľvek gruntu. Keď bol naším šéfom Jozef Palec, strkala sa mu do zadných partií tak, že jej len nožičky trčali. Vtedy mu robila sekretárku. Chodila s ním na služobné cesty a v podniku sa povrávalo, že mu robí aj čosi iné. Po nociach. Nezávideli sme jej. Jozef Palec bol zavalitý, pripomínal bojler, len hlavu mal sploštenú ako termofor. Podľa všetkého sa mu do nej priveľa nezmestilo, no stačilo mu to na vedúcu funkciu. Jeho hegemónia trvala prikrátko. Skolil ho infarkt a my sme so spustenými hlavami po kľúčnu kosť ľutovali, že odišiel tak priskoro. Niežeby nám vadilo, že už nie je medzi nami na pracovisku, ale mysleli sme to tak ľudsky. Marta nariekala, akoby ju na vidly bral. Povrávalo sa, že čakala od nebožtíka dieťa, ale žiadny pohrobok sa jej nenarodil. Ľudia toho natárajú, pomyslela som si a viac Martu neriešila. Kým Palca nevystriedala Irena Novotná. Tá bola ako sekera. S tou sa nemohol len tak niekto bratríčkovať. Marta však opäť vytasila zbrane dosť silného kalibru. Robila poskoka našej novej šéfke, ktorej sa podujala ešte aj deti po večeroch strážiť. A že to boli živé striebra, to sme sa dozvedeli od kolegu z iného oddelenia, ktorý býval v susedstve našej nadriadenej. „Ide jej o prémie, či čo? To ju netlačí chrbát, keď sa toľko pred každým šéfom zohýba?“ pýtali sa kolegyne a kolegovia len zašomrali, že sme závistlivé a keď sa chceme mať lepšie, aj my ostatné by sme sa mali usilovať. Kašľali sme na chlapov, ktorí často vidia len čiernobielo a čakali, čo sa z Marty vykľuje. „Tá hyena ma natrela šéfke. Meškala som len pätnásť minút. Dievčatá, fakt vynechal jeden spoj…,“ lamentovala Katarína, náš podnikový benjamín, na ktorého trpel každý. Okrem robustnej Marty, ktorá si farbila vlasy na hydrogénovú bielu, čím sa jej stratili vo vlasoch šediny. Závidela mladej žabe nielen jej prirodzenú krásu a inteligenciu, ale aj chlapov, ktorí z nej šaleli. Na Martu nik nemal. Nik by si na ňu ani netrúfal. „Bože, baby, predstavte si ju, ako si to rozdáva s Gregorom. Keby ležal na nej, bolo by to, ako osa na jabĺčku,“ zachichotal sa náš benjamín a museli sme mu pohroziť päsťou. Lebo čo ak niekto počúva za dverami. Netrvalo dlho, ani nie rok a šéfku odvolali pre neschopnosť. Na konkurz na jej miesto sa prihlásila okrem iných aj Marta. Takmer sme pustili do nohavíc. „Tá má ale hrošiu kožu. Tá si trúfa,“ nieslo sa kanceláriami. Pochopiteľne, snaha Marty vyšla navnivoč. Od jedu jej blýskali tie jej zelené oči s hnedými škvrnkami v dúhovke. Musela sa znovu nadýchnuť, aby sa vtesnala do toho jedného z najmenších otvorov na ľudskom tele. Vliezla medzi dve pologule Arpádovi Kmeťovi, ktorý sa stal naším novým šéfom. Martu priam neznášal. Bol na ňu alergický ako ja na penicilín. Nedával jej toľký priestor ako jeho predchodcovia, no Marta bola húževnatá. Vytrvalo mu nosila ovocie zo svojej záhradky, upečenú štrúdľu a makovník. Prémie nedostala. Ale čosi iné. Arpád Kmeť ju vyrazil, keď zistil, koľko malérov stihla za tie roky narobiť. Najprv jej udelil finančnú pokutu, stiahol jej z platu, koľko sa dalo. Dal jej pokarhanie. Raz, dvakrát a potom stačilo napísať už len výpoveď. K tej si Martu neprizval. Dokázal ju na počítači napísať sám. „Je to hajzeľ, parchant, smrad, a ja sa mu pomstím. Viem na neho také veci, o akých vy ani netušíte. Ja si ho podám. Za to, čo urobil mne a iným, bude sedieť, až bude čierny. Potiahnem to až do Strassburgu, to si píšte!“ jačala Marta a vypochodovala z kancelárie ako parná lokomotíva. Jej fučanie sme počuli ešte aj z dvora. „Určite na neho nič nemá,“ pokrčila ramenami jedna kolegyňa. „Psí hlas do neba nejde,“ zakontrovala jej ďalšia, „uvidíte, ona sa len tak plano vyhráža, ale nakoniec, keď si náhodou nájde nejakú inú prácu, vykašle sa na všetko.“ Nevykašľala. Pomstychtivosť našej bývalej kolegyne bola obludná. Napísala udanie na políciu. Obvinila Arpáda Kmeťa, nášho šéfa, ktorý bol síce prísny, ale spravodlivý, že si postavil dom v lukratívnej bratislavskej štvrti z nakradnutých peňazí, nabonzovala ho, že vie o žene, ktorej fyzicky ublížil tak, že je dodnes tá nešťastnica na polovičnom invalidnom. A uviedla aj meno svojej sesternice, ktorú do všetkého, ako sme sa dozvedeli, zatiahla. Prisľúbila jej, že sa postará o to, aby platil ako murovaný. Na otázku, prečo sa poškodená doteraz neprihlásila na polícii povedala, že zo strachu. Arpád Kmeť sa jej vyhrážal, že ju dá zlikvidovať, ak čosi povie. Na našu účtovníčku napísala udanie, ktoré sa, pochopiteľne, nezakladalo na pravde. Jednoducho tá odporná mrcha čerila vodu. Aké bolo naše nadšenie, keď sa jej púť nactiutŕhania a krivého obvinenia skončila. Pred súd nakoniec postavili ju. Musela sa zodpovedať z činov, ktoré spôsobili nemalé problémy tým, ktorých zatiahla do svojej špinavej hry. Údajne teraz pracuje v súkromnej firme zaoberajúcej sa finančným poradenstvom. Som si istá, že ju čoskoro odhalia a pošlú tam, kam patrí. Do horúcich pekiel. Len aby tam ešte mali dosť miesta. Predstavujem si ju, ako ju všetci tí diabli, či čerti varia v kotli. A som si istá, že jej nožičky, za ten čas, čo bude voda bublať, budú cezeň prevísať.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *