Premrznuté city

7-1Tuto som ti niečo priniesla. Natália zakrývala rozpaky balíčkom šunky, dvomi rožkami a broskyňovým kompótom. Tak, to by bolo. Užuž to vyzeralo, že sa zvrtne na podpätku a odíde, veď si už akože vybavila svoju záležitosť. Potom nečakane zmäkla. Mohla si dať vedieť, mama. Ak by som náhodou nestretla tvoju susedu, tak ani neviem, že si v nemocnici… Veď máš mobil, mohla si zavolať!

Asi to znie zvrátene, ale Helenina prvá myšlienka, keď zbadala v nemocničných dverách svoju dcéru bola, mala by dať dolu najmenej päť kíl! Už ju mala na jazyku, ale zháčila sa, je to predsa nevhodná situácia na také dôvernosti. Nevideli sa najmenej tri roky, ona leží v nemocnici s operovanou nohou v sadre a dcéra ju prišla nečakane navštíviť. Podvihla sa na lakťoch, vitaj! To si nemusela, prebehla očami po nádielke, mám tu všetko, čo potrebujem. Takmer sa začali zhovárať o tom, že vonku je pekne, ale dlho nepršalo. Načo by som ti dávala vedieť, vrátila sa k téme Helena. Nemala si na mňa, teda nemali sme na seba čas. Chvíľu mlčali, potom Natália, že Jakubko chodí do škôlky a z Henrietky je šikovná prváčka. Helena musela vypustiť trošku žlče. Tomu dievčaťu ste mohli dať onakvejšie meno, veď je to komické, Henrieta! Vec názoru, mama, vec názoru! Tak som ťa videla, dávaj na seba pozor a skoro sa uzdrav. S tým na stolíku si prilepši, ozaj, všetci ťa pozdravujú!
Taká vedecká pracovníčka by sa mala lepšie obliekať, pomyslela si Helena, trošku reprezentovať, nie pri jej postave vybehnúť v takej nemožnej sukni. Prídeš ešte? To bola opatrná otázka, ale na telo. Iste, mama, prídem. Keď sa za Natáliou zavreli dvere nemocničnej izby, Helene zrazu prišlo ľúto, že sa aspoň formálne nenahla k nej a čo aj len takú studenú pusu jej nedala na líce. Nebola sentimentálna, ale tie dve ženské na vedľajších posteliach striehnuako sovy a iste si myslia, hm, tam niečo nehrá, mater má toľkú dobu v nemocnici a keď sa konečne ukáže, ani si ju nepobozká. Pustila sa do šunky. To je ozaj iba Natália schopná, takto nezachovať dekórum.
To bola vaša dcéra, pani Helenka? Všetečná otázka. Bola. Pekná žena! Hej, pekná! Helena vôbec neskrývala chuť ukončiť takúto debatu. Zato, že náhodou ležia v nemocnici v jednej izbe, majú si nazerať do súkromia?! Helena síce o nich vie už takmer všetko, ale nie vlastnou zásluhou. Lebo nech má všelijaké ne cnosti, zvedavá rozhodne nie je!

Tak nedbám, povedala Natália. Príliš nadšená nevyzeráš, skonštatovala Helena. Nie, veľmi nadšená nie. Priame slová bez pozlátky. Juraj povedal, že ti na ten čas uvoľníme detskú izbu. Pomôžeme ti, pokiaľ budeš potrebovať. Natália bola vecná. A studená. Normálne z nej sálal mráz. A Helena sa hanbila priznať sama pred sebou, že v tejto chvíli túži po teple. Sama sa čudovala tej túžbe. Vždy jej podobné záležitosti išli na nervy. Vieš, primár sa pýtal, či mám nejakých príbuzných, či sa má o mňa kto starať, keď ma prepustia do domáceho liečenia. Inak by som ani… Nechaj tak, mama, je to vybavené. Helenu nečakane v očiach zaštípali slzy. Najradšej by pritúlila k sebe dcéru a poprosila ju o odpustenie. Ale bol by to smiešny obrázok. Natália je mohutná, hrmotná žena a ona, Helena, len také krehké stebielko. Daj si jabĺčko, povedala Natália. Už musím ísť, pripraviť ti tú detskú izbu.

Vlastne by si mohla gratulovať. Natália, jej jediná dcéra sa zachovala skvele. Pokojne sa mohla od nej dištancovať. Veď Helena to vo vzťahu k dcére robila vlastne celý život. Bol dosť popletený. Jednotvárnosť, ktorú jej núkalo spolužitie s Michalom, ju ubíjala. Nebola pre ňu stvorená. Natálkin plač v noci ju umáral. Nemám na to, aby som sa hrala na dobrú matku, hystericky vrieskala na Michala. Mám takéhoto života plné zuby!
Nemohla za to, že bola taká príťažlivá. Šéf jej prepáčil také veci, za ktoré by inému hrozil sankciami. Na seba, to si ona potrpela. Handry musela mať prvotriedne. Nevydala som sa preto, aby som živorila! Cez okná ich bytu pomaly vidno nebolo, ale nechty musela mať ako manekýnka. A Michal ustupoval. Tak si kúp tú sukňu! Aj ten plášť! Tak ustupoval, že sa jej načisto sprotivil. Ale vtedy už poznala Karola. Bol síce od nej mladší, ale bol báječný! Skvelý! Úspešný architekt, jeho meno malo cveng. Helena, ty potrebuješ rozlet! Nie manželské okovy!
Keď rozlet, tak rozlet! S Michalom ich rozviedli, ale Natálku jej nechali. Ale mala ju rada, pravdaže, veď nie je krkavčia. Ale decko, to sú také záväzky, ktorým sa potajomky nedá uniknúť. Mama, tu je dobrý vzduch a ja musím často cestovať a viete, ako to chodí! Vo všetkom bola Helena moderná, ale vo vzťahu k mame zostalo staromódne dedinské vykanie. A Michal? Tomu na malej až tak veľmi nezáleží a počula som, že sa ide ženiť! Že si berie, takú sprostučkú husičku. Takú, čo mu bude papkať z ruky, dodala zlostne. Len či si si spravila dobre, povedala Helene matka. Žena má stáť pri mužovi v každej chvíli! A ten, ten oný…? Karol, mama, Karol, žiaden oný! Sme zajedno, že manželstvo je staromódna inštitúcia, iba spolu žijeme, to je všetko. Tak môžeme v piatok priviesť malú? V septembri ide do školy a bolo by najlepšie, keby začala tu. Karol ju má rád, ale viete mama, ako to chodí. Nič mi nerozprávajte, Michal, taký starostlivý otecko, prebaliť, okúpať, nakŕmiť a dva roky po rozvode a už sa žení! Tuším ťa to škrie, povedala Helene matka, taká obyčajná dedinská žena a Helena sa tak po mestsky, hystericky rozosmiala. Mama, vy ničomu nerozumiete! Tak v piatok, platí? A nebojte sa, na malú vám peniaze budem posielať!

Boli skvelý pár. Helena vedela, že je krásna a vedela aj to, kde a ako tú krásu podčiarknuť. Karol vzbudzoval rešpekt svojou výškou, svojimi projektami a aj ňou, Helenou, keď vstúpila do akejkoľvek spoločnosti. A Karol ju vedel vystavovať. Takmer ako najnovší projekt, ktorý vyhral v súťaži. A keď sa v nej ozvali staromódne myšlienky, zahriakoval ju, miláčik, ty si fakt potrpíš na to, aby sme mali papier a pečiatku? Obdivoval som na tebe aj tvoje voľnomyšlienkárstvo, žiadne predsudky, žiadne okovy! Zlatino! Berme jeden druhého tak, akí sme! Nie! Na prednášku o význame manželstva skutočne nemám! Nno, veď som si myslel, že iba žartuješ! Nemala si dosť jednu skúsenosť s pečiatkou s tvojím bývalým?! Tak vidíš! Si skvelá! Ale nie, zlatino, to nie! Ťahať malú s nami na dovolenku! Veď si vravela, že sa má u tvojej mamy dobre, nie? Pošleme nejaké groše na prilepšenie a aj pozdrav od mora. Ježišikriste, to si naozaj neviem predstaviť mať celých dvadsaťštyri hodín na krku všetečné desaťročné dievča! A ty na jej matku vonkoncom nevyzeráš!
Lichôtky, ktoré Helena prijímala od Karola aj od iných mužov, pôsobili ako droga. Človek sa nimi nikdy nezasýti.

Karol nemal čas ísť na matkin pohreb. Napokon, nemohla ma vystáť. Zakaždým to isté, že ťa vodím za nos, žeby sme sa mali zosobášiť, také somariny! Mám vtedy komisiu, fakt nemôžem!
Helenu tie výhovorky urazili. Keby chcel, nemusí na žiadnu komisiu, keby si ani nie jej nebohú mamu, ale ju trošku vážil! Napokon, je tam Natálka, jej štrnásťročná dcéra, bude treba rozhodnúť o jej osude, tak… Fakt, rád by som, zlatino, ale… Nech tie tvoje povinnosti trafí šľak! Helena začínala byť hysterická, lebo Karol mal v poslednom čase stále nejaké povinnosti mimo nej a ona vo svojom obraze v zrkadle zbadala, že sa jej robí druhá brada. Fuj!
Natálku budem musieť zobrať domov. Končí základnú školu, treba sa o ňu postarať. Ty si matka, zlatino, dištancoval sa Karol. Vlastne, už som ju dávno nevidel. Koľko má rokov? Je z nej pekné dievča?!
Helena bola aj preto taká zúrivá, že sa už dva týždne poriadne nenajedla. Jogurt, paradajky, jogurt, paradajky. Kto by nezdivel z takej stravy?! Karolovi chystať špecialitky s takým a onakým korením, vychutnať vôňu a dať si jogurt! Zlatino, tuším tlstneš, povedal pred dvomi týždňami. Aby ho trafil šľak! A teraz všetko komplikuje matka svojou nečakanou smrťou. Akoby nemala dosť starostí. Čo bude teraz s Natáliou?

Mali trojizbový byt. Ešte z čias manželstva s Michalom. Karol mal, pravda, svoj ateliér, ktorý bol vlastne takým staromládeneckým bytom so všetkým komfortom, ale žili u nej. Bude treba pre Natálku vyčleniť izbu. Nezvyk. Taká záťaž! Podpisovať žiacku knižku a vôbec…Dievča v puberte! No ešte štyri roky, Natálka zmaturuje na priemyslovke a bude zarábať, z pozostalosti po babke bude mať základ na byt. Nie je to ktoviečo byť zasa matkou po toľkých rokoch a každý deň! Karol sa krúti a krúti, iste by ju mal už najradšej preč z domu, tá malá izbička, to bol jeho priestor. A dievčisko tiež nie je ktovieako vďačné. Čudná je. Píše si všelijaké básničky, ale voči matke a druhému otcovi nemá prirodzenú úctu. Občas sa stretáva s Michalom, ale to je nulové. Že jeho druhé manželstvo je šťastné. Nno! O Natáliu ktovieako nestojí. Zaplatí predpísané výživné a stretnutia si vlastne ani nevyčerpá. Údajne tá jeho na Natálku poriadne žiarli.

Natália je pekná, to je fakt. Ale toto sa nemalo stať. Prefíkaná oná! A dá si šiahať od Karola na kolená! A tvári sa ako neviniatko! Tak to nie! Toto nie, Natálka moja krásna! Takto sa dohodneme. Tri roky si u nás, teraz nech sa páči na čas k oteckovi, je síce ženatý, ale je to predsa tvoj otec, nie?! Pokiaľ viem, nemá stiesnené bytové pomery. Tak si zbaľ kufor, keď sa nevieš správať, to som si od teba nezaslúžila!

Nie, u otca nemala na ružiach ustlané. A u mamy? Starý smilník Karol s ňou flirtoval a mama žiarlila, to starnúce ženy nedokážu prepáčiť, ani vlastným dcéram nie. U otca bol tiež nedýchateľný vzduch. Tá jeho ženská, kapitola sama pre seba. Kto by odtiaľ neušiel, v afekte, pravdaže, ale zrazu prekypelo. Dohadovať sa, kto zjedol viac broskýň! To je úroveň! Najlepšie bolo u starkej. Ale to jej nemala urobiť, aby umrela. Nechala jej nejaké peniaze, mama hovorí, že z toho bude pre ňu základ na vlastné bývanie. Len aby! Už aby sa postavila na vlastné nohy! Má po krk závislých príbuzenských vzťahov, kedy o človeku rozhodujú iní. Vykašle sa tej ženskej na jej broskyne! Ale ľúto príde, keď vlastný otec za dcéru slovka nestratí!

Helena pozrela na hodinky. O päť štyri. Chodievajú všetci okolo pol piatej. Natália, Juraj, jej muž a deti. Nakuknú, čo treba, mama? Podajú pohár minerálky, ovocie, chlebíček. Treba ti ešte dačo? A idú si po svojom. Variť večeru, prať, upratovať, s Henrietkou treba písať úlohu, čerta starého im záleží na myšlienkach, s ktorými by sa ona rada zdôverila. Ale to všetko Natália. Ona je taká surová. Uvarí jej obľúbené jedlo, nohu oviaže čistým obväzom, ale milého slovka nepridá. Nemám kedy, mama! Ledva už čaká, kedy vypadne do svojho bytu. Už jej ide na nervy opatrovanie vlastnej matky. A ona ledva čaká, kedy prídu, celý deň je tu tak sama!Nno! Veď Natália je tiež žena. Mala by sa usilovať chápať ju. Keď ju Karol opustil v deň jej päťdesiatych narodenín a zakrátko sa oženil so ženou o dvadsať rokov mladšou, vtedy Helena myslela, že zošalie. Žena v päťdesiatke, najmä žena, ktorá bývala predmetom mužského obdivu, taká má v tom veku dosť roboty sama so sebou. A ešte k tomu podlosť muža, ako je Karol! Chcela sa Natálii zdôveriť, požalovať, ale tá ju odbila, mama, to je tvoj život, tak si si ho zariadila! Ona, Helena, by jej rada poradila, ako by mala chudnúť, ako sa česať, ako so svojím mužom narábať, ale Natália očividne o jej rady nestála. Daj pokoj, mama! Je to môj život!
A teraz o chvíľu prídu, nakuknú, nezdržia sa. Nezaujímajú ich jej myšlienky, ktoré prichádzajú od rána. A to by na Natáliu nikto nepovedal, že si nevie uctiť matku!

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *