Prekazená svadba

Strýko Vincent bol mojím dôverníkom, mojou smutnou vŕbou, do ktorej som sa vyhučala vždy, keď som čosi prežívala.

Môj vzťah k nemu sa utužil v puberte, kedy som mala pocit, že moji rodičia sú najúhlavnejšími nepriateľmi. Nenápadne ma posúval tam, kde chcel, aby som bola. Snažil sa ma priviesť k rozumu. Zásadne nie násilne, alebo ako by povedali naši pedagógovia, didakticky. Mal toľko rozumu, koľko nemal poltucet ľudí dohromady. Nielen preto, že bol vyštudovaný lekár, špecializujúci sa na chirurgiu, ale mal to jednoducho v sebe. Keď som spretrhala adolescentné pavučiny, ktoré ma dusili, začala som zrazu vidieť všetko v úplne inom svetle. Aj vďaka strýkovi Vincentovi, ktorý žil v krásnom usporiadanom vzťahu s tetou Valériou. Nikdy deti nemali, no rozumeli im zázračne. – Veď si ako naša dcérka, Filoménka, – povedala teta Valéria, ktorá mala dušu zo zlata, no akoby bola celé roky obalená v smútočnom závoji. Nevedela som prečo býva taká zádumčivá. Pochopila som až keď sa pobrala na onen svet. Pred nikým sa na nič nesťažovala. – Vidíš, som lekár a aj tak som jej nedokázal pomôcť, – povedal mi strýko, – rakovina je hnusobstvo, ktorému keď raz niekto príde na kobylku, zachráni polovicu ľudstva, to mi ver, Filoménka, – povedal mi strýko po pohrebe. Chcela som sa mu zdôveriť s tým, čo som prežívala, no akosi sa mito nezdalo vhodné, aby som ho zaťažovala. Ale keď videl, že prešľapujem z nohy na nohu, spýtavo sa na mňa zahľadel. – No čo je? Zase ste sa s mamou povadili? Pokrútila som hlavou, aj keď pravdou bolo, že ráno sme mali krátku roztržku kvôli tomu, že čosi zabudla a znovu ma chcela poslať do obchodu. – Som zaľúbená. Mám úžasného chalana, – povedala som a strýko ihneď ožil. Nakoniec som si povedala, že to bol asi správny čas na to, aby som mu čosi prezradila o Milanovi. Stretávali sme sa už nejaký piatok, no stále som sa nedokázala odhodlať k tomu, čo moji rodičia raz nazvali stratou vienka. Vtedy som tomu nerozumela, ale keď sa teraz strýko na mňa skúmavo zahľadel, vedela som, že sa ma chce spýtať na to, či som s ním už spala. V ten deň som vehementne pokrútila hlavou, ale keď otázku už nikdy nezopakoval, o pár týždňov som sa mu sama priznala, že už viem, kto je pre mňa ten pravý. – Rodičia už o tom vedia? Povedala si im niečo? – Blázniš? Šľak by ich trafil. Keby sa dozvedeli, že Milan je vyučený automechanik, ihneď by mi ho zatrhli, – pokrútila som hlavou a prízvukovala strýkovi, – a ty sa im neopováž niečo povedať… ja viem, prepáč, viem, že si nikdy nič, čo som ti povedala, na mňa neprezradil. S Milanom som chodila takmer rok, keď nás mama stretla v meste. Ihneď začala Milana lustrovať. Keď sa dozvedela, že nie je pre mňa vhodná „partia“, dala mu to patrične najavo. Otec takmer z kože vyskočil, keď mu to mama povedala. – Neopováž sa s tým človekom ešte raz stretnúť. Nie dosť, že pochádza z obyčajnej rodiny… ozaj, už si sa s nimi stretla? Neskús to! A čo som to… je len automechanik a ty študuješ na vysokej. Vieš, akú galibu by to neskôr narobilo? Paťo…, – otec pohľadom prešiel na mamu, ktorá máličko prikývla. Zvraštila som obrvy a zlostne zagánila. Vedela som, že reč bude o chalanovi, ktorý bol synom otcovho najlepšieho priateľa a už sa pýšil dvomi titulmi. Rodičia nesnívali o inom, ako nás dať dohromady, aj keď bol medzi nami sedemročný vekový rozdiel. Ale to bolo to najmenej. Zodvihla som prudko hlavu a zadívala sa otcovi priamo do očí, odhodlaná bojovať za svoju lásku, – … Paťo je partner pre teba. A nikto iný. Čo iné som mala robiť. Zašla som za strýkom Vincentom a ten mi skvele poradil. Hrala som pred rodičmi taký herecký part, ktorý by si zaslúžil angažmán v divadle. Keď ale naši vyrukovali o rok s tým, že Paťo odchádza na pol roka na stáž do Bruselu, a že by bolo dobré, keby sme sa vzali, a ja aby som prerušila tretí ročník a potom si ho dokončila, zalapala som po dychu. Bez môjho vedomia to rodičia zariadili s Paťovými rodičmi, ako keby sme žili v inom storočí. – Strýko Vincent, ja… sa zmárnim. Čo mám robiť? Povedz, čo teraz? A strýko, známy recesista, bol pripravený aj na túto alternatívu. Dokázal nemožné. Vymyslieť, ako prekaziť moju svadbu a vytrestať mojich rodičov za to, že mi stále zasahujú do života. O všetkom som povedala Milanovi, ktorý bol celý bledý, keď to všetko prežíval spolu so mnou. To, že ho moji rodičia odmietali a pritom nemali na to najmenšie právo a dôvod už vôbec nie, ho bolelo. Milanovi rodičia ma na rozdiel od tých mojich, milovali ako vlastnú dcéru. To všetko by mi mali prekaziť otec s mamou? To teda nie, rozhodol strýko Vincent a spolu so mnou sa zúčastňoval na príprave svadby. Naplánovaná bola na druhú hodinu popoludní. Ráno som zmizla, akože ku kaderníčke, ale šla som rovno na chirurgiu. Za strýkom. A tam sme zrealizovali náš plán. – Musíte zrušiť svadbu, Lea, – zatelefonoval strýko svojej sestre a mojej matke, – Filoménka je u mňa na oddelení. Leží… nie, nie, je v poriadku, nič vážne sa nestalo, ale má dvojitú fraktúru… nanešťastie špirálovitá zlomenina… nejanči… nezomiera, – žmurkol strýko na mňa a poťukal mi po sadre, ktorú som mala na celej nohe, – si to predstav… veď ti to aj sama opíše, keď za ňou prídete… zrazil ju nejaký hlupák na bicykli, keď vystupovala z auta. Akurát dnes sa to muselo stať… ja viem, je mi to ľúto. Sedemdesiat hostí… fííí, to ti poviem, to je naozaj škoda, ale čo už… jasné, že som nemal službu, ale Filoménka mi zatelefonovala, tak som po ňu poslal sanitku. Nie, nemusíte chodiť všetci, dal som jej nejaké sedatíva, aby si oddýchla, aby ju bolesti toľko netrápili. Náš plán vyšiel. Svadba bola zrušená a moji rodičia bedákali nad toľkou škodou. Paťo medzičasom odcestoval do Bruselu a ja som pokračovala v štúdiu. Chcela som stihnúť čo najviac skúšok. Čakali ma totiž oveľa dôležitejšie povinnosti. Materstvo. Keď sa rodičia dozvedeli, že sadra sa nenosí len týždeň a zistili, ako sme ich oblafli, ako aj to, že čakám dieťa s Milanom, prestali sa rozprávať nielen so strýkom, aj so mnou. Dokonca sa vyhrážali, že útratu za svadbu budú vymáhať od strýka Vincenta súdnou cestou a dajú prešetriť, ako to, že som bola hospitalizovaná na účet zdravotnej poisťovne a nič mi nebolo . A keď sa dozvedeli, že celý ten čas som nielenže nebola v nemocnici, ale som spala u Milanových rodičov a bez sadry, takmer skolabovali. Nevideli sme sa niekoľko mesiacov. Keď prišiel na svet malý Vincent, rodičia sa nad jeho kolískou rozplakali a mama neobjala len svojho brata, ale aj zaťa.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *