Pomoc päť minút pred dvanástou

4Po prudkej, vyčerpávajúcej hádke si obaja unavene sadli za kuchynský stôl. Neuveriteľné! Takí boli obaja vyčerpaní, že Lujzino narodenie v tej chvíli, a ak majú byť úprimní, už dávnejšie, nepovažovali za také šťastie ako vtedy, pred štrnástimi rokmi. Je to hrôza, ale obaja tak bokom na to pomysleli, tajne jeden pred druhým. Navonok sa iba hádali. Ty si na vine tomu a ty zasa tomu! Keby si nedovolil to a ty zas hento, nebola by taká!

Ivana sa nahlas vysmrkala a chcela šálky po káve odložiť do umývačky, ale tá bola plná nevyloženého čistého riadu. Veď to! Jaro vyskočil podráždene. Vždy jej prízvukujem, že to je to jediné, čo má urobiť, čo má na starosti. Vyprázdniť umývačku! Aj to sa jej ťaží! Ale ty si tomu na vine! Keby si ju od malička pripierala k domácej robote… Hádka hrozila vypuknúť znovu. Ivana opäť pocítila únavu z celého svojho života. Roky márnej nádeje, roky bolestivého, nepríjemného liečenia. Roky komplexov! Nie som v poriadku, nie som plnohodnotná žena a večne tie isté netaktné otázky, kedy sa vy dvaja rozhodnete pre potomstvo?! Pichali tie otázky ako žeravé ostne a Ivana si dokázala na ne vymyslieť masku zdvorilej zdržanlivosti. Úsmev a zopár nič nehovoriacich slov.
Mysleli aj na adopciu, pravdaže. Ale jednak nenašli v sebe dosť odvahy rozhýbať sa v tej záležitosti, jednak sa vždy našiel ktosi s vhodnými protiargumentami. Také veci nezvyknú dopadnúť dobre! Ťažko predvídať, ale čo ak to dieťa bude nejako dedične zaťažené, že vy s tým nič nemôžete?!
Umárali sa jednotvárnou samotou a Ivana v takých chvíľach myslela dokonca aj na rozvod, ako jediné východisko.
Mala už takmer štyridsaťdva, keď jej lekár potvrdil graviditu. Spomenul aj všetky možné problémy a riziká, ktoré môžu sprevádzať prvorodičky v takom veku. A Ivana by vládala vtedy vyskočiť až po oblaky. Tak predsa! Ani Jaro, starší o štyri roky nedokázal byť zdržanlivý. Keď to tak rekapituluje, obdobie, kedy čakali na narodenie Lujzy, bolo najšťastnejším v ich živote. Vychovala si z nej štetku, povedal už pokojne a vecne Jaro, vstal od stola a nedopitú fľašu s pivom odtisol od seba. Od tej nemusíš čakať podporu v starobe! Ale keď mi príde pod ruky, prisahám, nezdržím sa! Ivana skríkla. V ostatnom čase sa stále viac obávala toho, že Jaro by mohol dcére vážne ublížiť. Zrazu sa začal smiať. Neboj sa! Nestisnem ju, potvoru, pod krkom! Veď by ma zavreli. Pekne krásne pôjdem na sociálku a poviem, ako to u nás beží. Ak nás nepredbehla Lujzina škola a to je dosť možné!
Ivane prešiel mráz po chrbte. Veď to je ako udať vlastné dieťa! Jedinú vymodlenú dcéru! Vstala od stola aj ona a musela sa premáhať, aby nezjojkla. Nie iba Lujza, aj reuma je príčinou, že nemôže v noci spávať. A teraz on, Jaro, Lujzin otec chce ísť na sociálku a povedať, že si s dcérou nevedia rady. Prichodilo jej to hrozné. Ale nepovedala ani slova. Bola unavená a už nemala síl znovu sa hádať. Čaká ju ešte hora bielizne, ktorú treba vyžehliť. A medzitým sa Lujza azda vráti a všetko sa na dobré obráti. Minulú noc zasa nespala doma, to je fakt hrozné, dievčatá v takom veku si nedokážu poradiť samé so sebou a ona, Lujza navyše… Čo tajiť! Oni dvaja s Jarom sú pre ňu už starí. Iste jej pripadá nevhodné zdôverovať sa im. Ale… Len aby už prišla!
Zájdem tam zajtra, povedal Jaro už miernejšie. Neporadíme si s ňou sami. Príliš sme jej povoľovali, obaja. Uvidíš, ani túto noc nepríde domov a to nemôžeme nechať len tak!

Kde si bola?! Nikde! S kým si bola?! S nikým! Čo si robila?! Nič! Koniec konverzácie. Čo ako sa Ivana usilovala, nemohla viac dostať z tej zaťatej, neprístupnej tváre vlastnej dcéry. Mlčala. Ale prečítať sa dá mnohé. Aj keď sa spočiatku ako matka usilovala nevnímať tie písmená. Malá sa zaťala, lebo jednoducho nie sú pre ňu partneri. Sú pre ňu starí. Nedávno len tak mimochodom poznamenala, že jej spolužiačka má babku, ktorá je mladšia, ako ty, mama! A zlomyseľne, dychtivo sa na ňu zahľadela, či sa jej podarilo zraniť ju. Nenávidela ich, lebo boli pre ňu starí, staromódni, úzkostliví a čojaviem čo ešte! Dajte mi pokoj, vy tomu nerozumiete! Ste starci!! Niet pochýb, hanbila sa za nich. Ale potom si uvedomila, že sa musí odosobniť od vlastnej bolesti. Kvôli nej, kvôli Lujze. Dvestoštyridsať neospravedlnených hodín v škole, tri nedostatočné, trojka zo správania. Je vraj v partii, ktorá v akejsi pivnici fetuje. Ako môžete pripustiť, aby štrnásťročné dievča nebolo v noci doma?! Učiteľke sa ľahko vraví, pomyslela si Ivana.
A doma nahlas povedala mužovi, zajtra spolu zájdeme na sociálku. Azda nám pomôžu. Netreba sa pokúšať o iniciatívu, skonštatoval Jaro. Je to v pošte. Predvolanie. Asi im oznámili zo školy.
V tej chvíli bol naozaj veľmi starý. Vyzeral ako dôchodca!

Boli to nervy! Netriasť sa iba pred vlastným svedomím, ale aj pred tými prísnymi ženami zo sociálky. Akoby človek žil pod priehľadným sklom. Zazvonili, kedy sa im zapáčilo. Raz aj o deviatej večer, raz aj v nedeľu ráno. Len Lujza si nepripúšťala. Dajte mi pokoj, nech sa každý stará sám o seba! A tie ženské, čo tu vyzváňajú, nech si trhnú nohou! A oni dvaja museli povedať, že si s dcérou nevedia rady, vôbec nemá strach, že ju pristihnete, že nie je večer doma. Do školy nechodí a včera prišla domov opitá. Jaro sa rozzúril, bol schopný ju prizabiť. Lujza páchla od špiny. Začala vykrikovať pripitým hlasom, vy meštiaci, vy snobi, to vy sa stále váľate vo vani! Dovliekli ju do postele a spala ako zabitá. Ráno chodila bledá a prestrašená, ale ani slovko ospravedlnenia, či vysvetlenia. Ivane bolo ťažko na srdci. Od najmenšieho malička si dievčatko vodila až voňavé od čistoty, parádila ju, dopriala jej najrozkošnejšie detské oblečenia. A teraz si dakedy ani v noci nestiahla zo seba ošúchané džínsy. Strčte si vaše handry za širák, vravela Lujza posmešne, keď sa ju Ivana snažila nahovoriť na nejaké pekné kúsky, či nebodaj sukňu, ktorú jej kúpila. Mňa na také blbosti nenachytáte, kašlem na vašu hygienu! Jaro ju párkrát aj zmlátil, ale to už bolo asi neskoro. A predsa Ivana párkrát aj sama oklamala ženy zo sociálky. Nie, Lujza spí u mojej sestry. Ale áno, v pondelok určite pôjde do školy!Tie ju ale prehliadli. Povedali, milá pani, takto sa nedá. Vydržíte deňdva s výchovnými predsavzatiami a potom ju sama kryjete. Dievča sa celkom dostane na ešte hlbšie scestie. Nedá sa nič robiť, dáme návrh na ústavné výchovu! Oni dvaja, Ivana s Jarom, sa už nevládali hádať. Zanevreli na seba. Kvôli večnému vyratúvaniu, kto má väčší podiel viny?! V afekte sa aj také stalo, že na seba kričali, to decko sa nemalo narodiť! Potom sa zháčili, akoby boli nad svojím dievčaťom vyriekli ortieľ smrti. Bolestné časy. Ale nie a nie postaviť most, po ktorom by našli k sebe cestu. Nenávidím vás, vykrikovalo to sopľa, keď sa objavilo doma. V také chvíle si spomenuli na šťastie, ktoré obaja cítili, keď sa Lujza narodila, po dvadsiatich rokoch manželstva. Vtedy si sľubovali, že to ich dievčatko bude NAJ.! Zo všetkých a po každej stránke.
A zrazu kvôli nej stáli v súdnej sieni a súd vyslovil nad maloletou Lujzou ústavnú výchovu. Také slová škrípu v ušiach. Ivana pozrela na Jara. Vyzeral o desať rokov starší. Šťastie, že nemá sama pred sebou zrkadlo. Toľké roky sa na to dieťa pripravovali. Chystali. Také slová škrípu v ušiach. Že rodičia neboli schopní zvládnuť výchovu, respektíve zabezpečiť prevýchovu svojej dcéry. To je čosi ako nedostatočná! Ivana sklonila hlavu.
Tak! Súd vyslovil nad Lujzou ústavnú výchovu. V jednej chvíli to bolo strašné, ale obaja súčasne pocítili aj úľavu. Niekto iný berie na seba zodpovednosť. Nie žeby sa jej chceli zbavovať. Boli iba unavení a bezmocní. Lujza sa tvárila, že jej to je fuk. Ba chvíľami, že pôjde na lepšie. Odcudzenie zavŕšila maximálne chladným rozlúčením. Žiadnu slzu nevypustila. Medzi dverami zahundrala čosi ako pozdrav a zmizla. Ale čo tajiť, ani Ivana nemyslela na to, ako a kedy sa jej vráti dcéra. Pocítila úľavu, že možno dnes v noci zaspí bez bezprostredných starostí. Že kde sa dievča túla. Nie, zatiaľ vraj nič neukradla, ale ktovie. Azda ju v tom ústave priučia. Chachá, povedali Ivane v robote. To teda máš ilúzie, moja milá! V polepšovni sa ešte nikto nepolepšil, vy ste mali všetkými silami bojovať proti takému rozsudku. Tam sa vaša dcéra naučí aj takým veciam, o akých dosiaľ nechyrovala. Človeku vás až ľúto príde!

Aj prvá, aj druhá, aj tretia návšteva rodičov, to boli chladné stretnutia. Áno, nie! Lujza si zobrala balíček s domácimi koláčikmi a hľadela sa čo najskôr stratiť. Až na štvrtýkrát povedala súvislú vetu. Mami, mohla by si mi doniesť nejaké knižky? Ivana ožila, jej dcéra siahla po knižke naposledy vari v jedenástich. A čo ešte? Čo uznáš za vhodné. Zrazu sa k nej pritisla, taká veľká dievka, vyššia od Ivany a pobozkala ju na líce. To sa dávno nestalo. Aj otec dostal pusu na rozlúčku. Cestou z ústavu každý ten nečakaný zvrat prežíval sám v sebe. Neodvážili sa nahlas, možno aby to neuriekli.

V izbe je útulne, rozvoniava káva. Teta, sladíte? Lujza má plavecký účes, domáce oblečenie a je veľmi pôvabná. Mama Ivana sa vo vnútri trasie, ako dopadne táto neohlásená návšteva. Vlastne skúška! Pani zo sociálky konverzuje s Lujzou nenútene. Že Lujza v ústave aj pomáhala v kuchyni a že teraz občas aj mamu zaskočí, kurča už vie upiecť. Lujza sa chce stať kaderníčkou. V ústave som urobila hlavu aj pani riaditeľke, neveríte?!Domáca pani je teda viac nesvoja, ako Lujza. Akože! Ledva sa stihla pozbierať z toho šťastia, že je Lujza už doma, že sa dá s ňou rozprávať, že spolu nemlčia, ani sa nehádajú a zasa kontrola?! Je rozčarovaná, bola by najradšej, keby už všetci dali pokoj, keď to dopadlo tak dobre, v čo Ivana ani nedúfala. A možno to aj Lujzu naštve, že ju úrady zasa kontrolujú. Hoci, nevyzerá na to. Je milá a stále rozpráva. Možno sa ešte dakedy ukážeme, hovorí pani zo sociálky a Ivana sa usmeje strojene. Nech sa páči, príďte, smeje sa Lujza, ak sa nebojíte, urobím vám aj hlavu.
Ivana návštevu odprevadí k výťahu. Sama ste videli, žiadny dohľad už nie je treba. Je celkom iná, pomohlo jej to. Chvíľku trvá, kým pani vysvetlí Ivane, že dohľad nad Lujzou je na nejaký čas ešte potrebný.
Čudné! Veď Lujza je teraz taká, žeby Ivana dala za ňu ruku do ohňa. Opakuje deviaty ročník, ale drží sa výborne, učiteľka ju chváli. Iste sa jej podarí stať sa kaderníčkou. Skrátka celkom iné decko. Jarovi a Ivane už ani na um nezídu bolestné chvíle minulé. Ale jedno im je jasné, sami, bez pomoci by to sotva zvládli.

Hilda Gábrišová

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *