Odstrihnutie bez nožníc

1Budeš sklamaná, povedala teta Viera Soni, myslím, že by si tam nemala cho diť. Poznám ich. Ale Soňa tetino odhová ranie, varovanie, prechádzala mlčaním. Raz sa už rozhodla. Nenavštívila rodičov už takmer dva roky. Hoci po poslednej návšteve sa zapovedala, že nikdy viac, nedalo jej. Nemôže predsa ignorovať ich existenciu.

Sedela v rýchliku a hoci sa zásobila číta ním na dlhú cestu, časopismi listovala len prstami, myšlienky jej od ich obsahu uni kali celkom inde. Najmä do detstva. Áno, spo menula si aj na to, ako si, tuším dvanásťročná, po otcovom vyčíňaní želala jeho smrť. Predsta vovala si, aký by bol potom život v ich domčeku pekný. Mama by nemusela plakať a oni s bra tom sa triasť od strachu. Nebolo to pekné, že jej hlavou vtedy behali také myšlienky, ale boli. Nikdy sa o nich nikomu nezmienila, ale vlastne sa za ne ani nehanbila. Aj deti majú svoje sny a ona mala taký, aby jej otec jednoducho nee xistoval, mnohé by sa tým vyriešilo. Keby o tom vtedy mame nahlas, celkom iste by sa začala prežehnávať a jej myšlienky by považovala za väčšie zlo, ako bol otec sám. Mama bola silne nábožensky založená, až bigotná a svoje trápe nie brala ako údel, s ktorým sa musí vedieť žiť. Ale čo z toho, keď neuchránila ani svoje deti?! Soňa snívala aj o tom, že z tohto domu odíde tak skoro, ako sa bude dať. Kto nežil v rodine otca ťažkého alkoholika, nevie si ani predstaviť, čo je to za peklo. Keď mala trinásť, spýtala sa mamy, prečo sa sním nerozvedieš?! Veď ťa raz zabije! Mama iba zalomila rukami a po vedala Soni, že z takýchto nápadov by sa mala vyspovedať. Celá dedina vedela, ako to u nich je. Soňa sa hanbila s nevyspatými, červenými očami chodiť do školy a veru boli aj modriny, lebo keď sa s mladším bratom začali stavať na zadné a brániť mamu, utŕžili aj oni. Mama chodila dobitá večne a nesťa žovala sa, v školskej jedálni, kde pracovala ako kuchárka, sa vyhovárala na nešikovnosť a pády, hoci celá dedina vedela, z čoho jej podliatiny pochádzajú. Soňa si veru nepamä tá, žeby otec, aj keď sa náhodou blížil k triez vosti, bol na mamu, alebo na ne, deti, milý. Nie, také ani náhodou!

Teta Vierka bola z iného cesta, akoby s ma mou ani sestry neboli. Žila v meste, bola vždy pekne oblečená, upravená a voňala ta kou príjemnou voňavkou. Navštívila ich iba občas, lebo sa vlastne zakaždým s mamou pohádali. Vyčítala mame, že na sebe nechá drevo štiepať, že ten chlap patrí do basy, žeby ho mala udať na polícii a žeby sa sním mala rozviesť, že už len kvôli deťom, že veď čo ony majú za život! Ale mamine vnímanie nebola úrodná pôda. Iba sa začala prežeh návať a sestre vyčítala, že ju mesto načisto skazilo, hoci teta mala, ako povedala Soni, peknú prácu v banke a spokojný život so svo jím mužom Ondrom, jediné, čo im chýbalo ku šťastiu, boli deti. Veď takto ťa najvyšší trestá, podhodila jej mama, aby zmietla zo stola jej výčitky.

Soňa mala štrnásť, keď sa jej teta spýta la, či by nechcela ísť k nim. Na návštevu?! Nie! Bývať u nás, žiť s nami, chodiť u nás do školy, aj Ondrej by bol rád. Soňa si dodnes pamätá na ten pocit, ktorý ju po tetinej po nuke ovládol. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude, celkom sa rozbúchalo nadšením. To myslíš naozaj, teta?! Jasné!
Mama najprv búrlivo nesúhlasila, ale napo kon sa podvolila sestrinmu naliehaniu. Keď ničíš život sebe, nemusíš zlikvidovať aj ten Soničkin. Predsa vieš veľmi dobre, že s te bou a s tým tvojím agresívnym ožranom ju nič dobré nečaká!

Otec, stále naliaty v liehu akoby neregis troval, čo sa okolo neho deje. Soňa si ba lila v izbe svojich pár biednych handier, on napratal brucho kapustou a pobral sa. Kam inam, ako do krčmy! Nerobil už vari tri roky, z poslednej roboty ho vyhodili pre pijatiku a odvtedy sa iba ponevieral. Mama zo svoj ho biedneho platu kuchárky musela financo vať aj jeho chľast, lebo keď odmietla, alebo jednoducho nemala, nastal cirkus a pribud li modriny. Soňa sa stokrát zapovedala, že takáto by nechcela byť. Nie, mama pre ňu nebola vzorom. Tým sa nadobro stala teta Vierka. Nevedela sa dočkať, kedy ju teta od tiaľto nadobro odvedie. Možno to bolo od nej

surové, ale mamy jej nebolo ľúto. Veď si to sama takto vybrala, akoby sa vyžívala v tom svojom trápení. Iba o rok mladší brat Jožko ju znepokojoval. Ty ma tu takto necháš?! Nemô že teta zobrať aj mňa?! Nuž na také otázky Soňa nevedela nájsť odpoveď. Ale Jožka jej bolo ľúto, to áno.
Otec bol pravdaže v krčme, keď odchádzali. Ujo Ondrej naložil skromnú Soninu batožinu do auta. Mama si utierala slzy, ale Sonine oči ostali suché. Asi to bolo zákonité, že stvrdla v tom prostredí bez lásky. V duchu súrila uja, nech už naštartuje. Nevedela sa dočkať no vého života, toto jej pripadalo ako sen.

Soňa vystúpila z rýchlika a pobrala sa na za stávku autobusu, ktorý ju zavezie do rodnej dediny. Je to už dvanásť rokov, čo prestala byť jej trvalým bydliskom. Možno mala teta Vierka pravdu, načo sa sem trepe?! Čo ju tam môže čakať?! Otec, ak bude doma, tak ožratý a zodratá, utrápená mama, akiste aj dobitá. Nič sa v tomto nezmenilo, je to vlastne na po čudovanie, že otec ešte stále žije, veď pečeň musí mať tvrdú ako kameň. Nikto s tým ne vedel nič urobiť. Jožko?! Tak kvôli nemu cítila Soňa čosi ako výčitky svedomia. Hoci… Čo mohla ona, veď sama bola decko a mohla byť rada, že aspoň ju teta Vierka odtiaľto vyslo bodila. Jožko sa vydal na takú zúfalú cestu ži votom. Žiadna škola, žiadne remeslo, len po chybná partia, vraj tam boli aj drogy, krádeže, vlámania, ba aj lúpežné prepadnutie nejakej starenky, hrôza si predstaviť, keď v takých veciach lieta cudzí mladík, nie vlastný brat. Šesť rokov natvrdo! Taká rodina, iste si vra veli v dedine, ale jeho otec iba slope a nadá va a terorizuje iba svojich, nie cudzích! Toto Soňu dosť trápilo, ale nevedela s tým nič uro biť. Musíš sa odstrihnúť, radila jej teta Vierka, brať to tak, že ty s tým nič nemáš, že sa ťa to netýka! Ale Soňa občas pociťovala, že sa jej tá vec s Jožkom týka veľmi. Veď to boli oni dvaja, čo sa v detstve od strachu držali za ruky, keď otec mlátil mamu. Také spoločné zážitky sa nedajú len tak odstrihnúť. Ale zasa toľko síl nepozbierala, aby ho išla do väzenia navštíviť. Iba mu občas napísala pár slov. To je málo, ona vie!
V autobuse nespoznala nikoho. Ani nikto ju. Veď sem vlastne vôbec nepatrila.

Teta Vierka bola báječná žena, ujo Ondro tiež. V útulnom byte, v ktorom to nepáchlo opilec kými zvratkami, jej vyčlenili menšiu izbičku s pekným dievčenským nábytkom, prehovo rili čosi o pravidlách, zaužívaných v ich do mácnosti a že dokonca bude dostávať vrec kové, o takom dačom Soňa pravdaže nikdy nechyrovala, kdeže u nich doma a vreckové, často nebolo na základné veci do kuchyne. Prvé týždne sa Soňa pohybovala v akomsi ostychu, ale pri vľúdnom, láskavom prístupe dospelých ostych pominul. Aj v škole netrva lo dlho a zapadla medzi nových spolužiakov, áno, s Dankou mohla zájsť aj do kina, chá pete, do kina a večer pomohla tete prestrieť na stôl a všetci traja spolu jedli a rozprávali a smiali sa a pozreli si telku, skrátka normál ny, ale dovtedy pre Soňu nedostupný život. Pre Soňu nádherný život. Teta ju zobrala do nákupného centra a nakúpila jej pekné veci na oblečenie, skrátka mali ju ako svoju. Keď sa dakedy v noci Soňa zobudila, nevedela sa rýchlo zorientovať v priestore a čase, pretie rala si oči, či sa jej to všetko nesníva.
V škole bola Soňa hlava otvorená, pokračo vanie na gymnáziu bolo samozrejmosťou. Soňa už bola v tomto živote taká aklimatizo vaná, že si málokedy pripomenula svoje det stvo. Aj susedia v činžiaku, v ktorom bývali, ju brali ako dcéru tých dvoch, aj keď na pošto vej schránke svietilo aj iné priezvisko. S tetou Vierkou si rozumela, mohla sa jej zdôveriť so všetkým, teta bola vždy otvorená jej problé mom a starostiam, taká naozajstná mama, aj keď nie vlastná. Ujo Ondrej si držal taký zdvorilý odstup, ale keď to Soňa hodnotí dnes už dávno dospelými očami, isto to bolo aj pre to, aby ho niekto nebodaj neupodozrieval zo sexuálneho obťažovania. Ale mali sa radi, to je jasné. A každé leto ju zobrali k moru! Chá pete?! K moru! Keď mala jedenásť, o takom dačom sa neodvážila ani snívať. Tak raz dva krát do roka sa na pár hodín, nikdy nie na pre nocovanie, vybrala sa teta aj s ňou navštíviť rodičov. Vždy ten istý obrázok, nič nové pod slnkom, akurát čo mame pribúdali starosti s Jožkom. Aj ten už, rovnako ako otec, sko ro nikdy nebol doma. Ich súrodenecké puto sa načisto spretŕhalo. A mama po starom. Zúbožená, odovzdaná do rúk ožrana a vôle božej. Nebolo jej pomoci a Soňa si vlastne vždy vydýchla, keď odchádzali. Je z teba taká mestská slečinka, povedala Soni mama s takým pichľavým tónom. Poď, teta, ujde nám autobus!
Celkom som na mamu zanevrela? Spytovala si Soňa občas svedomie, ale nenachádzala nič, čoho by sa mohla zachytiť. Som až taká zlá?! Veď nás mohla vyslobodiť oveľa skôr. Všetkých troch. Teta Vierka by iste vymysle la nejaké riešenie. Ale mama si vždy húdla svoje. Čo Boh spojil, človek nech nerozdvo juje. Márnosť šedivá, veď aj Jožko mohol do padnúť ináč! Mama len bedáka nad ním, ale spytuje si aj kvapku svedomie?! Nie, Soňa sa nemala čoho vo vzťahu k matke zachytiť a bolo je to ľúto.

Bystrá Soňa sa po dohode so svojimi náhrad nými rodičmi rozhodla pokračovať po maturi te v štúdiu na vysokej škole. Sociálna práca, odbor už vtedy dosť zatracovaný, kam vraj idú tí, ktorí sa nikam inam nedostanú. On drej síce navrhoval niečo perspektívnejšie, ale Soňa chcela toto. Súhlasili. Boli skvelí. Veď už len to, keď mala osemnásť, zobrali ju na večeru do parádnej reštaurácie a tam jej navrhli, nech im tyká a oslovuje ich krstnými menami. Soňa sa cítila poctená, hoci chvíľu trvalo, kým na to privykla a v duchu pre ňu stále ostali tetou Vierkou a ujom Ondrejom. Pánečku! A keď si na stužkovej zatancovala valčík s Ondrejom, to bola paráda. S Ondre jom, ktorý v tejto chvíli suploval jej otca! To bola paráda!
Počas štúdia ju síce chvíľami zožierali po chybnosti, či dokáže byť dosť empatická vo svojej profesii, keď absenciu empatie pociťu je vo vzťahu k vlastnej matke, lebo to nie je bohviečo! Ale štúdium ju bavilo a nádejala sa, že sa to možno časom zlomí.
Alex bol jej prvá vážna láska, hoci nejaké bozkávačky s chalanmi absolvovala aj pred tým, ale to boli iba také flirty. Keď ho priviedla domov, zapáčil sa aj tým dvom, je sympatic ký, skonštatovala Vierka. Soňa považovala za normálne, aby sa jej vzťah vyvíjal s po žehnaním tých dvoch. Aj z vďaky za všetko, čo priniesli do jej života, aj preto, že to boli rozumní ľudia a ich názor považovala za dôležitý. A Alex raz povedal, že by rád po znal aj jej skutočných rodičov. Soňu striaslo pri myšlienke, že by ho mala priviesť do ich domčeka. K zúboženej, odovzdanej matke a otcovi ožranovi, ktorý bol už vlastne dlhé roky asociálom.
Rodina Alexa, mladého architekta, bola taká nóbl mestská. Pri čaji sa spýtala jeho matka, informovaná od Alexa o tom, že ju vychovali príbuzní – čo vaši rodičia?! Prečo sa to sta lo?! Sú chorí, alebo… Významná pomlčka. To je dlhá a boľavá história, spôsobne odpove dala Soňa a neunikol jej akýsi pohŕdavý zá blesk v očiach tej dámy. No veď ja nevyzve dám, len… Zasa pomlčka, ktorú Soňa prešla mlčaním. Veď áno, isto nejasajú nadšením, keď si ich syn privedie domov dievča z ne jakých pochybných pomerov, aj keď inak je celkom milá a nevyzerá byť hlúpa.

Zaklopala o otvorila dvere na ich kuchyni. Otec s otvorenými ústami chrápal na ku chynskom diváne. Mama pri stole s čudným leskom v očiach a pred ňou na stole napoly vypitá fľaška rumu. Aaá, dcérenka, mestská panička prišla opáčiť chudobu! Mama!!! Soňa bola zhrozená. Tak s týmto naozaj nepočíta la, že aj mama nakoniec podľahne alkoholu. No dala som si a čo?! Čo mám zo života?! Bľabotavý hlas. Všade špina. A otcovo ožra té chrápanie. Mama svoj údel už nezvládla s vierou, so zbožnosťou, modlitbami, začala si pomáhať rumom. Čo s tým môže ona, ab solventka sociálnej práce?!
Veď im prišla povedať, že sa bude vydávať. A že by sa mali dať dokopy, aby mohli prísť na svadbu. Soni sa natisli slzy do očí. Pravdu mala teta Vierka, že bude iba sklamaná. Ale toto nie je iba sklamanie. Toto je naozajstný šok!
Nevie, ako im pomôcť. Aj keď je odborníčka na sociálnu prácu. Násilím ich nikam nedo tiahne. A čo je zlé, naozaj nepociťuje žiadnu empatiu, aj keď ide o jej krv. Poberie sa hneď, možno pôjde nejaký autobus. Odstrihnúť sa! Odstrihnúť sa odtiaľto natrvalo! Nech jej to nikto nemá za zlé. Možno neskôr dačo vy myslí. Ale teraz nevládze!

Hilda Gábrišová

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *