No rozkáže človek srdcu?

2-1Sudkyňa sa už chystala odísť, ale potom si povedala, preletí očami ešte pár vecí a pri tejto žiadosti o rozvod sa zastavila. Pozrela na hodinky a začítala sa, takých osudov rozpadávajúcich sa manželstiev jej už prešlo rukami mnoho, aj toto bola celkom obyčajná žiadosť, ktorú podával muž. Vlastne celkom tuctový prípad. Muž so slušným profesionálnym postavením, žena zrejme nie na jeho úrovni, dve deti v puberte, ktoré už všetko chápu, teda podľa jeho napísaných slov, už sú dosť veľké. Chápu, že otec už nemôže takto ďalej žiť. S manželkou si nerozumie, nechápe ho a on už nevydrží žiť ďalej v pretvárke, ani kvôli deťom nie, má vážnu známosť, po rozvode chce začať nový život.

Sudkyňa založila žiadosť. Pojednávať bude najskôr o mesiac. Pán navrhovateľ je akýsi nedočkavý. Napokon, aj tak nemá skôr voľný termín.

Deniska bola presvedčená, že aj s inými ľuďmi je to tak. Že každému utkvie v pamäti zážitok z útleho detstva. Aspoň nejaký malý moment, aj keď pred ním, aj za ním je v pamäti ešte tma. Aj ona má taký. Presne si pamätá, ako sa v kuchyni pod stolom hrala s bábikou a ocko sedel na stoličke a mama stála v zásterke pri sporáku a ocko jej čosi rozprával a mama sa smiala, smiala sa a vravela, až mi slzy tečú od smiechu a ocko vstal a končekmi zásterky utieral mame slzy. Deniska dodnes vie, ako mamina zásterka vyzerala. Modrá, s bielymi prúžkami a vpredu mala veľké vrecko. Potom jej už v pamäti nič nezostalo, ale na mamin smiech a na tú zásteru sa pamätá presne.

Aj u nich tak bolo. Večný zhon, ako v každej domácnosti, kde sú malé deti. Ale dalo sa vydržať, dalo sa robotu a zhon zorganizovať, veď boli na to dvaja. Vlado sa neodťahoval od toho, aby Anke pomáhal. Rozvešal bielizeň po balkóne, neodťahoval sa ani od umývania riadu a sľuboval, keď zvýši peňazí, kúpim umývačku, už ju má kdekto. Aj veľký nákup doniesol zo supermarketu, aj do jaslí a škôlky chodil aspoň dvakrát týždenne. Papučiar, smiali sa mu kolegovia, ale on sa vedel povzniesť nad také poznámky. Na tom, že pomáha svojej žene, sa mu nevidelo nič smiešne. Aj ona je predsa v práci, sedí za počítačom v predizbe svojho šéfa, vybavuje telefonáty, áno, aj kávičku uvarí ako každá asistentka. Na kúsok oddychu má predsa právo tak ako on. Neuznával mužskú nadradenosť. Dobre mal v pamäti obraz svojho domova z detských rokov. Mama pri piatich deťoch večne ustaraná, zodratá a otec? Pán domu a hlava rodiny! Všetci ma obskakujte! Nechcel dopustiť, aby aj z jeho Anky bola zodratá a ustaraná žena. Má ju predsa rád.
Deniska mala sedem a Miloš deväť, keď s tým prišiel domov. Ani nevedel, ako má začať, veď si len nedávno hovorili, že deti rastú, sú zo dňa na deň samostatnejšie a že sa to aj s ich voľným časom obracia k lepšiemu. Anka spomenula kino a divadlo. Keď bola slobodná, bola v týchto stánkoch kultúry pečenávarená. Teraz sa jej podarilo sotva raz do roka, s kolegyňou a on zostal doma s deťmi. Smiala sa, ešte chvíľku a tie dvetri hodinky už môžu deti byť aj samé, Miloš je už rozumný chalanisko. To by som si ešte netrúfol, povedal Vlado, ale keby si občas poprosila tú tvoju nevydatú kolegyňu, možno by ich mohla postrážiť. Spomenul si na tieto ich plány a nevedel, ako má začať. Že sa v krátkom čase vytvorí vo firme nové oddelenie a že on by sa mal stať jeho šéfom, má vraj všetky predpoklady, len… Chýba diplom z vysokej školy, kolega! Ale to by pre vás nemusel byť problém. Externé štúdium! Vy s vašou praxou a skúsenosťami strčíte do vrecka čerstvých absolventov, ale toto je post, kde sú skúsenosti nevyhnutným predpokladom. Čiže?! Podáte si prihlášku?!
No znelo to ohromne lákavo. Toto si Vlado vedel predstaviť a veru pri dnešnej mizérii na trhu práce by bol hriech odmietnuť takúto ponuku, ktorá sľubovala kariérny rast. Len… Pochopí to Anka? Plno roboty bude vo firme, zabiehať sa bude nové oddelenie, aj on ako šéf sa musí zabehnúť, ostrieľať a k tomu štúdium. Veď to sa z rodiny celkom vygumuje!
Konečne to dostal zo seba. Že má perspektívu, ale že budú potrebné obete. Najmä z tvojej strany, Anka! Ale ak by si povedala nie, tak… Nebuď blázonko, zahriakla ho. Deti sú už predsa veľké, aj ony pomôžu a ja nie som taká nešika, aby som nezvládla domácnosť. A tešiť sa predsa budeme všetci spoločne.

Vlastne tie roky Vladovho štúdia celkom preleteli. V takom jednom poriadnom zhone. Cez týždeň prichádzal domov až potme, porady, služobné cesty, alebo ostal učiť sa v kancelárii, vždy sa blížila nejaká skúška, mnohé víkendy zhltli povinné semináre na fakulte.
Cez víkend by ste mohli zájsť k starej mame, ona sa poteší a ja si sadnem nad knižky ako školák, táto skúška je dosť…no hovorí sa, že kto ju spraví, má polovicu diplomu v suchu.
Po celý ten čas ho Anka nezvykla zaťažovať domácimi starosťami. Ani že sa pokazil vysávač, ani že má Miloš nejaké problémy v škole, ani že Deniska už nechce chodiť na klavír, hoci ho kvôli nej kúpili. Že či to má význam nútiť ju. Veď Vlado má chudák dosť svojich starostí. Aby skončil školu, to je teraz prvoradé pre nich všetkých. S ostatným si musí poradiť ona sama. Veď už len rok, štúdium mu ide, musia vydržať.

Promócia! Kvety a slzy radosti. Anka pyšne kráčala vedľa Vlada, jej oči hovorili, no len sa pozrite, dokázali sme to, keď sa chce, dá sa predsa zvládnuť všetko na svete. A začneme po starom, však? Dôverne mu stisla ruku. Jasné, pravdaže, usmial sa Vlado a Anka si vôbec nevšimla, že jeho úsmev bol akýsi nervózny.

Deniska dnes popoludní spomenula, že si akýsi iný, že už nemáš na krku štúdium a zasa nie si nikdy doma, že sa s tebou nezhovárala, ani nepamätá, áno, Deniska použila to slovo, že sa odcudzuješ! Hlúposti, mávol Vlado rukou, v tejto domácnosti panuje nejaká precitlivelá atmosféra a myslel som, že aspoň ty ma podržíš a nebudeš podporovať nejaké pubertálne výlevy!Vieš predsa, aká je moja zodpovednosť vo firme, ja ťa podrobnosťami nechcem unavovať, ale mala by si mi naďalej vychádzať v ústrety a stopnúť také hlúposti, ktoré vychádzajú deckám z úst. Chýba im vari niečo? Mne ide hlava prasknúť od iných problémov.
Nemá to každý ako ty, variť kávičku, posunúť telefonát šéfovi, zapísať mu termín do diára, kristepane, veď ty si vlastne celé tie roky chodíš do roboty oddýchnuť. Ozaj, aby som nezabudol, priprav mi ten šedý oblek a nejakú slušnú košeľu, máme zahraničných hostí, pracovná večera, chápeš?!
Tak toto sa jej poriadne dotklo, ale tvárila sa akoby nič.

Nie! Jej, Deniske, nemusí nikto nič nahovárať, ani predstierať. Má už pätnásť a vie sa na život pozrieť svojimi očami, nepotrebuje, aby jej mama niečo prikrášľovala. Načo! Nie je slepá, vidí, ako sa mama trápi. Ona, Denisa, predsa dobre vie, ako otec na nich zvysoka kašle. Chodí sa domov iba vyspať, aj to nie vždy. Na dovolenke bol sám, kdesi v Španielsku, mame čosi nahovoril o pracovnej ceste, ale Denisa počula, hoci si dvere zatvorili, že mama kričí – a to ide aj tá mladá inžinierka? Jej, Denise nemusí nikto nič hovoriť. Vytuší všetko. Aj toť ho pristihla, ako v kuchyni čosi šepoce do mobilu a keď tam znedazdajky vošla, začal hovoriť nahlas, áno, pán kolega, je mi to jasné, vybavím a ešte vás zavolám. Čo sa tu motáš takto neskoro? Oboril sa na Denisu, áno, oboril! Prišla som sa iba napiť.
Vie ona o všetkom. Aj keď sa jej tak vo vnútri zviera všetko od ľútosti. Ich ocko! Kam sa podel? A vždy sa jej potom vybaví ten obrázok z útleho detstva, ako sa mama v tej prúžkovanej zástere smiala až plakala a otec jej slzy končekom zástery utieral. A dnes? Pozrie na maminu utrápenú tvár, len zahundre, že v tomto byte sa už nedá dýchať, že je to na nevydržanie, buchne dverami a odíde. Denisa vie celkom iste, že za svojím otcom by nemohla prísť so svojimi dievčenskými boľačkami. Ani s radosťami. Pokúsila sa len raz, asi pred mesiacom, ale on len nechápavo na ňu pozrel, zlatko, neotravuj teraz, nevidíš, že nemám čas na hlúposti, inokedy, dobre? A nervózne pozrel na hodinky.
Nepotrebuje ho ona! Nech si ide, nech si ide za tou nejakou…

Počuli ste o tom? To pekné dievčatko z tretieho! Čo mohla mať, pätnásť rokov? Vraj sa jej rodičia rozvádzajú a vždy to bola taká poriadna rodina, vyzerali byť takí slušní ľudia. Ona sa vraj nemohla cez to preniesť, iste to je veľmi citlivé dievčatko. On si vraj našiel nejakú mladšiu, vzdelanú, jeho žena mu už nebola dosť dobrá, ktovie, čo je na tom pravdy, veď viete, ľudia toho pohovoria, kto vlastne môže vedieť, ako to medzi dvomi ľuďmi je, kto je vlastne na vine. Ale isté je, že to dievčatko to nezvládlo. Pojedla celé tuby práškov, neskoro večer ju brala sanitka, jej matka vchádzala do domu celá uplakaná, ktovie, ako na tom to chúďa je, keď ju aj z toho dostanú, iste ju dajú na psychiatriu, viete, pokus o samovraždu, to nie je žiadny špás, ale len aby sa z toho dostala, ten slušný chlapík, ktorý vždy tak úctivo vie pozdraviť, ten by si teda zaslúžil! Vraj sa stal nejakým veľkým manažérom, to viete, takým zvykne napršať do nosa! Len či má aspoň výčitky svedomia!

Sudkyňa napokon manželstvo rozviedla. Odporkyňa skrátka vôbec neodporovala a videlo sa jej, že viac nástojí na rozvode, ako navrhovateľ. Taký odporne sebaistý chlapík. Nezastavila ho ani tá tragická udalosť s ich dcérkou. Vybavil ju lakonickým – to viete, puberta! Áno, áno, bude platiť, nechá im byt, nezostanú nezaopatrení, keď dcéru pustia z nemocnice, kúpi jej niečo pekné ako bolestné. Fakt, nezaváhal ani na chvíľku, neprinútil ho ani zúfalý čin jeho dcéry, sudkyňa už preskákala pri rozvodoch kadečo, ale toto bola aj pre ňu silná káva. A jeho žena na neho ani nepozrela. Áno, je si istá, chce sa rozviesť!
Koniec! Manželstvo sa rozvádza. Z pojednávacej siene takmer vybehol, ani sa neobzrel. Na ulici pred budovou súdu sa doňho nedočkavo zavesila mladá a pekná ryšavka.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *