Nevďačná dcéra

1Gabriela sa spýtala ticho, ale nástojčivo. Ani keď vás pekne poprosím? A keď po otázke nastalo dosť hrozivé mlčanie, tak dodala už hlasnejšie, ani keď vám pridám? Staršia žena pokrútila hlavou. Aj syn ma odhovára. Že čo sa mám dať za tých pár korún preháňať a ponižovať! Vraj nech si zoberiem na opatrovanie nejaké milé die ťa. Ani keď vám o dosť pridám, zopakovala Gabriela otázku a žena opäť pokrútila hla vou. Zrejme už dnes ráno vstúpila do ich bytu odhodlaná viac sa sem nevrátiť.

Gabriela si unavene sadla. Teda nech vy padne, nech čo najskôr vypadne! Ani ju neponúkne kávou, ako to mala v úmysle a ako to napokon robila takmer každý deň, chce la, aby sa pani cítila tak, akoby patrila do rodi ny. Čo som dlžná, spýtala sa ženy a načiahla sa za kabelkou, za ten posledný týždeň dvesto eur. Gabriela vyložila sumu na stôl a zostala sedieť. Žena peniaze zobrala a bez slova sa v predsieni začala obliekať do kabáta. Do izby za otcom ani nevošla. Tak zbohom, pani inžinierka! Gabriela vedela, že sa správa nemožne, ale nebola schop ná vstať a ísť ženu vyprevadiť po dvere. V tej chvíli zadržiavala zlosť, ktorá by jej dovolila utopiť tú ženu v lyžičke vody. Ako si to tá baba vôbec predstavuje?! Dať výpoveď z hodiny na hodinu?! A čo má ona teraz?! Má sa zblázniť?! Alebo sko čiť z okna?!
Ani sa neukážeš, otvoril dvere na svojej izbe otec. Sadol si v kresle naproti Gabriele. Tú ženskú tu už nechcem ani vidieť! Lebo že aj dnes predpoludním, tváril sa, že drieme a pristihol tú strigu, ako na neho dvíha tĺčik na mäso! Chcela ho zabiť, no čo iné a to všetko preto, lebo je chamtivá a chcela sa dostať k jeho pe niazom. Všetko chcela ukradnúť a zdúchnuť, tak to mala naplánované!
Gabriela v duchu počítala do päťdesiat. Aby nezačala kričať, aby nezačala ubližovať. Dob re, ocko, viac ju tu neuvidíš! Už nepríde. Choď do svojej izby, mám teraz nejakú robotu! Otec urazene vstal. Večne máš nejakú robotu! Ale ja viem, už sa ti zdá, že dlho žijem, už by som mal umrieť, aby ste sa tu, v mojom byte, mohli rozťahovať sami, čo?! Gabriela rezignovala na vzburu. Oci, povedala som, že tá žena sem už nepríde, stačí?! A teraz ma nechaj chvíľu samu. Prosím… Urazene tresol dverami, ale vzápätí strčil do nich hlavu. Urobíš na veče ru tie slivkové guľky? Také, ako robila mama? Urobím, zvrieskla na neho. Urobím, zopakova la sama pre seba rezignovane a potichu. Nevedela, čo má urobiť. Čo hľadať v počíta či, kam zavolať. Veď to nie je len tak, vpustiť niekoho do bytu, bez akýchkoľvek referencií, odporúčaní, do bytu k problémovému, sklero tickému otcovi. Fakt nevie, ako riešiť havarijnú situáciu. A to má zajtra na tri dni odcestovať a jej muž Andrej sa vráti až pozajtra, minú sa. Čo deti, tie by jej neprítomnosť zvládli, sú veľ ké, Viki je prváčka gymnazistka a Robo sied mak, tie by si poradili, ale čo s otcom?! Nemá síl zdvihnúť telefón a zavolať šéfovi, že zajtra nemôže cestovať, lebo otec… Ten by naisto rovno zaklial a zabudnúc na dobrú výchovu a úctu k ženám by vychŕlil pár sprostých slov. Detičky, detičky, musia ich opatrovať mamič ky, ale dočerta, nechoďte za mnou ešte aj so svojím otcom! Veď jej to nie raz naznačil. Nevidela mnoho východísk. Dokonca ani jed no. Nech to čert berie, povedala si a napriek predsavzatiam pohľadala cigarety a zapálila si, vyfukujúc dym do otvoreného okna. Cítila sa storočná a zúfalá. Dofajčí, vyloží si nohy na stôl a nepohne sa aspoň desať minút. Potom dačo vymyslí.
Dvakrát si potiahla z cigarety a otvorili sa dve re a v nich otec. Ešte som dnes nejedol. Máš robiť slivkové guľky a ty fajčíš?! Zadusila ciga retu a vybehla do kúpeľne. Tam to všetko ne musela potlačiť, hodila sa na kôš so špinavou bielizňou a začala rumázgať, ani nepočula, keď vošla dcéra, iba keď ju začala upokojovať, mami, no tak, plač nič nevyrieši. Usmiala sa cez slzy, máš pravdu, poď, pomôžeš mi očistiť zemiaky na tie prekliate guľky…

Boli s Andrejom manželmi necelý rok, čakali Viki a čakali na nový byt, ktorý mal byť už už skolaudovaný. Bývali v malej izbičke za kuchy ňou, lebo otec povedal, že mladým to musí sta čiť. Bol už síce dôchodca, ale ešte mal nejaký džob, v ktorom sa cítil dôležitý a túto dôleži tosť prenášal aj do rodinného života. Napokon, vždy tak robil, odkedy si Gabriela pamätá. A zrazu umrela mama. Nečakane, nikdy sa na nič nesťažovala, jej optimizmus vyvolával v Gabriele pocit takmer istoty, že bude žiť več ne, aj keď sa to priečilo zdravému rozumu. Že keď sa jej narodí bábätko, bude ho opatrovať a Gaba sa bude môcť vrátiť do práce, k rozro benému projektu.
Zomrela, a Gabriela akoby vo veľkom žiali pre stala vnímať reálny život. Zato Hana, jej staršia sestra premýšľala prakticky. Hneď išla do skríň a že koľko je tam obliečok na periny, úplne no vých, to by otec nezodral ani za sto rokov a oni teraz, keď stavajú dom, majú veľké výdavky, skrátka začala to pakovať do tašiek a otec, tiež v akejsi apatii len mlčky prikyvoval.
A Milan, najstarší, brat, ten už na kare začal s premysleným konštruktívnym návrhom. Otec predsa nemôže zostať sám. Že štvorizbový byt v luxusnej štvrti by bolo bláznovstvom predá vať a že Gabriela s Andrejom nech odstúpia od kúpy nového bytu, nech ostanú s otcom v byte a že Gaba nech súrodencov sčasti vyplatí, is teže nie trhovú cenu, veď sa postará o otca. Otec, nič nenamietaj, nie si už najmladší a čo, keď ťa prikvačí nejaká choroba?! Akože by si tu sám?!
Andrej nevyzeral ktovieako nadšený, ale na pokon súhlasil. Veľké izby, veľká kuchyňa, byt meraný starými dobrými mierami. Dobre, povedal aj otec. A keď mu prvýkrát po mami nej smrti na účte pribudol dôchodok, zašiel do bankomatu a istú sumu vyložil Gabriele na stôl. Na domácnosť, povedal. A byt dal prepí sať na Gabrielu.
Boli to pravda nervy, hneď spočiatku. Už pri nutnej rekonštrukcii bytu, otec pripomienko val každú maličkosť a voči väčším zásahom, napríklad k výmene okien mal zásadné pripo mienky, že je to zbytočné vyhadzovanie peňa zí. Andrej Gabriele aj vyčítal, že varí zásadne podľa otcových chúťok a že by mu mala pri pomenúť, aby klopal, keď večer vchádza do ich spálne a že by sa nemal starať, keď oni idú do kina a tiež by nemal pripomienkovať, keď si ona kúpi novú blúzku, že by si mal uvedomiť, že oni sú samostatná a svojprávna rodinná bunka. Ale Gabriela zakaždým iba, pśśt, nech nás nepočuje, čo by si pomyslel, napokon, pri šli sme ku krásnemu bytu! Nie zadarmo, po dotkol Andrej, súrodencov sme vyplatili, ale Gaba ho chlácholila, vyplatili, ale nie trhovú cenu! Nemyslíš?! Ale v každodennom spolužití vyprsknú aj také vety, oci, daj už konečne pokoj, nemiešaj sa stále! Lebo napríklad ten ošúchaný koberec v obývačke bol ešte pekný a kvalitný a oni že sa len rozhadzujú plným priehrštím, aj sekretár bol ešte dobrý, leštený orech, namiesto toho, aby boli šťastní, že nemusia začínať ako iní mladí, často od nuly, rozhadzujú sa ako nejakí milionári! Aj decká chovajú ako vo vatičke, tých handier, či im nakupuje a ovocia od výmyslu sveta, voľakedy stačili deťom jablká… Zakaž dým nasledovala prednáška o neradostnej mi nulosti voľakedajších detí a oni tie svoje pes tujú, akoby vyrastali v kráľovskej rodine. Pozri na Hanu, dokladal otec, tá hľadí, aby voľačo po nej zostalo, postavili si dom a ty len nové koberce a skrinky a somariny!
Dakedy si Gaba pomyslela, že keby bolo kam, okamžite sa zbalí a ide, nech si tu otec predná ša štyrom stenám. Lebo aj Andrej sa neukázal ako veľmi schopný a praktický človek. To brat, ten si vydobyl iné postavenie. A dával rady aj Andrejovi. Ty si taký hŕ, každému povieš rov no, čo máš na jazyku, bez rozmyslu. Milý môj, dnes musíš takticky. Každému to, čo chce po čuť. Len tak sa dá vystupovať po rebríčku!Košeľa bola zle vyžehlená a štopkať ponožky, to dnes naozaj odmietala. Kúp si nové, zrevala na otca, máš dosť peňazí, ja neviem, kde mi hlava stojí, štopkať ponožky, to dnes nerobia ani najväčšie chudery! To si celá ty, peniaze von oknom, nie?! Včera, keď ste s tou tvojou kamarátkou trkotali v kuchyni do noci, mohla si pri tom štopkať! Ani Andrejove nemusí hneď zahadzovať, keď sa na nich urobí dierka. Ocko, prosím ťa! Gabriela mala tridsaťosem a stále jej to prichodilo, pokiaľ ide o vzťah otca k nej, akoby mala štrnásť. Dakedy si myslela, že najväčším šťastím by bolo mať byt niekde na hoci sídlisku. Aspoň na pár dní v mesiaci, ako relax. Nie na stálo. Otec je otec!

Ako pokračovala otcova skleróza, stupňovali sa aj výčitky Gabrieliných súrodencov. Už ti je na ťarchu, čo?! Najprv áno, samozrejme, ako že inak! Podujala si sa starať o otca? Podujala! Tak sa staraj! Napokon, nerobíš to zadarmo!Veď áno, nahlas to nevyslovili, ale mysleli si obaja to isté. Veď predsa pomerne ľahko prišla k peknému bytu v exkluzívnej štvrti a taký byt má dnes teda riadnu cenu, stačí zájsť na portál hociktorej realitky. A teraz by sa zrazu chcela deliť akosi o starostlivosť o otca. Veď oni robia, čo môžu, prídu ho navštíviť, aj deti pošlú, aj toť brat poslal po svojom synovi fľašu vína, veď akáže starostlivosť, vari otec leží pripútaný na posteli?! Po schodoch síce už veľmi nevládze a v dome nie je výťah a na druhé poschodie je preňho vysoko, ale občas by ho mohli vyviesť na prechádzku, keď nie Gaba, tak Andrej, ale bo ich decká, no čo by ona od nich ešte chce la?! Každý má svojich starostí dosť! Hana už síce pôjde do dôchodku, ale také dačo si ona predsa nezoberie na seba, kdeže, ani len na týždeň nie, muž jej to kategoricky zakázal, vraj z týždňa by bol hneď mesiac a potom možno natrvalo. Tam, vo svojom byte je otec zvyknutý a aj Gaba je predsa na neho zvyknutá. S ta kým netreba ani začínať. Keď bude mať svia tok, kúpime mu cigaru a nejakú fľaštičku, takú menšiu, čo mu neublíži a pôjdeme ho navští viť. Čo?! Že zasa volala Gaba?! Že chcú ísť na dovolenku a že čo s otcom? Tak to teda nie, Hana! Pekne povedz svojej sestričke najmlad šej, že všetko má svoju mieru! A vôbec, ktovie, koľko peňazí vyťahala od otca, čo ty nemáš ani potuchy! To je jej vec, ako pôjde na dovolenku! Napokon, máte aj brata, nie? Ten ho ešte ani raz neodviezol k lekárovi a ja už dva razy, keď mal Andrej auto v servise. Poraď svojej ses tre, nech sa obráti na brata. Aj u nich je dosť miesta!
Na tú dovolenku išiel iba Andrej s deťmi. Gabriela sa bála, otec predsa nemohol ostať na týždeň sám. Večer otec povedal Gabe, za volaj Hane, čo je s nimi, iste sú chorí a tebe to nedôjde, veď si sestra, teba to netrápi, že sa tak dlho neukázali, či niečo nepotrebujú?! Ne zavolám, odvrkla mu Gaba. Či si ty len surová, po kom to máš?!

Tú ženu jej poradila kolegyňa. Vyzerala čis totná a zdala sa dosť trpezlivá. Gabriela jej vysvetlila, že pokiaľ stihne, ona večer navarí obed aj pre ňu a pre otca, túto službu bude od nej žiadať iba občas, ide najmä o to, že otec nemôže zostávať sám, kým sú oni v robote a deti v škole, minule to bola iba náhoda, že si zabudla doma akési papiere a vrátila sa po ne, otec nechal v kuchyni pustený plyn. Že keby ho občas zobrala prejsť sa okolo domu, to by bolo úplne senzačné.
V ten večer Gaba po týždňoch prvýkrát po kojnejšie spala. Predsa sa nemôže zaoberať s myšlienkou, aby otca dala do nejakého zaria denia, ako raz navrhol jej muž. Je to predsa jej otec! Pravda, je to aj otec jej súrodencov, ale tento problém oni ľahko sňali z pliec. Odkedy je s otcom horšie, radšej sa ani neukážu. Zrejme majú strach, aby na nich dačo neprischlo. Aj telefón zdvihnú iba občas. Ale veď sa môže na nich vykašľať, už je tu pani, ktorá zajtra ráno príde.

Tá pani vydržala tri mesiace. Možno to hneď od začiatku plánovala ako brigádu, iba si na prilepšenie privyrobiť. Hoci Gabriela chápe, že s otcom to nie je jednoduché. Zasa musí zavolať šéfovi, že si berie dovolenku, že musí poriešiť otca. Skúsi nejakú súkromnú agentú ru, alebo nejakú cirkev, alebo… Na sociálnom jej do telefónu povedali, že opatrovateliek je nedostatok.
Má otca vo svojom srdci. Má, pravdaže. Ale niekedy je to fakt na zbláznenie. Čoraz ná stojčivejšie sa jej do hlavy dobiedza myšlienka pokúsiť sa umiestniť otca do nejakého zariade nia. Ale odháňa ju od seba. Nebude to prázdne oslobodzujúce gesto nevďačnej dcéry?!

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *