Neskoro…?

2
Keby som mohla vrátiť čas späť, mnohé by som urobila inak. Ja viem, že je takých „múdrych“ ako som ja, ktorí by konali úplne opačne ako tomu bolo v skutočnosti, no človek sa učí celý život. A na jeho konci, v jeseni života zbiera plody. Aj ja ich zbieram a je mi z toho ťažko. A smutno. Sú dni, ktoré celé preplačem. Nariekam do dlaní, sťažujem sa na osud a na to, ako so mnou zaobchodí. Celý čas som si myslela, že je všetko v poriadku. Vôbec som si neuvedomovala, ako na ľudí vplývam. Bola som spokojná, keď som získala rešpekt a odstup. Nielen od cudzích ľudí, na pracovisku, ale aj doma, v rodine.

Muža som mala veľmi krotkého. Stačilo sa na neho škaredšie pozrieť, už vedel, že urobí ako ja chcem. Dnes už viem, že som bola voči nemu prísna, nekompromisná a presadzovala som si len to svoje. Žiarlila som na neho, pretože bol medzi ľuďmi obľúbený a naozaj, ešte aj keď zomrel a mal kúsok nad šesťdesiat, bol stále fešák. Ja som na seba dbala, to je pravda. Chodila som na kozmetiku, manikúru a pedikúru ešte ani dnes, kedy mám cez osemdesiat, nevynechám. Nechávala som pol výplaty u kaderníčky, pretože som si na seba potrpela. Obliekala som sa v luxusných predajniach a kupovala som si drahé parfumy. Doma sme mali slúžku, čo bolo na to obdobie, kedy som bola v produktívnom veku, čosi neobvyklé. Tou slúžkou bola moja mladšia sestra, ktorá keď si chcela prilepšiť ako rozvedená žena s tromi deťmi, musela u mňa poumývať okná, vyklepať koberce, porozvešiavať na žabky záclony, vygruntovať a nakúpiť, čo bolo treba. Môj muž sa s tým nikdy nezmieril. Zdalo sa mu hlúpe platiť ju, veď to bola jeho švagriná. Najradšej by jej dal vlastnú výplatu, alebo by siahol po našich úsporách, ale ja som to nedovolila. Nehľadela som na to, že potrebuje pomoc. Myslela som si, že takto jej dávam príležitosť, aby si zarobila, tak čo viac? Až neskôr som sa dozvedela, že môj muž jej podstrčil nejakú tú bankovku pre jej deti. Veď to boli jeho netere a synovec. Vykričala som mu, že my máme vlastné deti, takže má kam dávať prebytočné peniaze. Dopriala som si všetko, pretože sme boli dobre situovaní. Netušila som však, že svojím despotizmom zničím život celej našej rodine. Až dnes dokážem použiť takto silné slovo a ešte aj na vlastnú adresu. Teraz, keď je už neskoro, by som chcela, aby sa deti ku mne vracali, aby moje vnúčatá a pravnúčatá vedeli, kde ich babka býva, ale pochopila som, že ak vám niekto povie, že nemá čas, je to hlúposť. Na človeka, ktorého si vážite, máte ho radi alebo stojíte o jeho rady, si čas vždy nájdete. Ale po tom, ako mi umrel muž, a to si nikdy neodpustím, že som sa s ním strašne v ten podvečer, kedy padol mŕtvy v predsieni bytu a viac nevstal, pohádala. Vyčítala som mu, že zase sa ide flákať na služobnú cestu, že mi neodniesol kabát do čistiarne, že mlčí, keď chcem, aby sa so mnou rozprával. Ja som mu vlastne celý život dohovárala ako nejakému decku. Mám dvoch bratov, a tí chodili k nám každú sobotu aj so svojimi deťmi, mojimi neterkami. Otrávene pozerali na starších ľudí, ktorí nerobili iné, len pozerali spolu do televíznej obrazovky na programy, ktoré vysielala rakúska stanica. Každému som vnucovala programy, ktoré bavili iba mňa. Ja viem, dnes to už viem, že nie je slušné, ak k vám príde návšteva, aby ste šťukli ovládačom televízora. Ale ja som chcela, aby boli so mnou a ja som im do nemoty rozprávala o tom, ako žije smotánka, ktorej som sa cítila byť súčasťou. Moji súrodenci, ako aj ich deti, patrili medzi bežných smrteľníkov, ktorých nezaujímalo kto sa s kým kde vyspal. Mali svojich problémov ažaž, a tak keď bratom vyrástli deti, sobotňajšie večery u mňa pova žovali vo svojom živote za najväčšmi stratený čas. Hnevala som sa na ne, že sa u mňa za celý rok neukázali, že nezodvihli telefónne slúchadlo, ale pritom som si neuvedomila, že ani moje deti nezavolali svojim ujom a tetám, pretože som ich k tomu neviedla. Neustále som sa cítila ako včelia kráľovná a vydávala som rozkazy pre svoje robotnice a trúdov. Všetko fungovalo však len dočasu. Moje deti po smrti manžela odišli z domu. Obe dcéry sa vydali. Jedna sa odsťahovala do Írska, druhá na opačný koniec republiky. Nechápala som to. Veď som im ponúkala, aby žili so mnou, vo štvorizbovom byte. Odmietli, vraj mladí majú byť sami. Urazila som sa.

Ako mám dohliadať na výchovu vašich detí?Veď to sú moje vnúčatá!, sťažovala som sa im do slúchadla a kričala, čo mi pľúca stačili. Dcéry sa nakoniec asi navzájom dohodli, pretože mi už nevolali častejšie ako raz za mesiac. Bola som do špiku kosti urazená a sťažovala som sa svojim bratom.
Mala by si sa asi inak správať, povedal mi môj mladší brat a ja som chytila amok.
A to myslíš ako? Vari sa je správam ako nejaká Xantipa?, vyštekla som, načo sa mojej švagrinej zatriasla ruka so šálkou kávy a položila ju na tácku. Pozrela sa najprv na svojho muža, môjho brata a potom na mňa.
Áno, si despotická. Ak nie je po tvojom, nesmie byť po inom. Aj mňa si za tie roky niekoľkokrát urazila. Povedala som si, že budem mlčať, veď čo už teraz, čo s tým, ale možno sa spamätáš a na sklonku života budeš rozmýšľať a správať sa inak aspoň ku svojim dcéram a zaťom, dovolila sa ozvať tá, ktorú som celé roky zaškatuľkovala ako „Nevýrazná, bez farby, chuti a arómy.“ Odrazu sa švagriná ozve, akoby som ju celé roky dlávila, tak som sa urazila. Prestal ku mne chodiť aj druhý brat so ženou. S tými som sa povadila pre to, že som im neustále linajkovala, ako sa majú správať, ako majú žiť. Myslela som si, keď som zo súrodencov najstaršia, som aj oprávnená rozdávať rozumy. Odrazu nik o ne nestál. Osirela som. Osamela. Celé roky vstávam s myšlienkou, že takto nechcem žiť. Nadávam svojim blízkym, ktorí už vôbec nestoja o moju spoločnosť, ponosujem sa susedom, ktorí predo mnou utekajú, aby ma nemuseli počúvať a nenávidím sa za to, aká som. Celé som si to uvedomila pred časom, keď som sedela na lavičke pri hrobe svojho muža a sťažovala sa mu na život. Prisadla si ku mne taká skromne oblečená, vráskavá žena s dobrotivými očami. Ozaj som také nevidela ani u svojej mamy, a tá ich mala ako morskú lagúnu.

Viete, nič nie je také strašné ako staroba v samote. Ja vás tu vidím stále. Sedíte na lavičke a rozprávate sa so svojím manželom, aj keď je už dvadsaťpäť rokov mŕtvy. Mýlim sa, ak si myslím, že sa nemáte s kým iným pozhovárať?, spýtala sa ma tá cudzia žena a ja som zvraštila obrvy. Chcela som jej povedať, nech sa nestará, nech si hľadí svojich vecí, no nakoniec som sa rozplakala a všetko, čo ma ťaží, som tej cudzej osobe vyrozprávala.
Mali by ste sa zmeniť, ak chcete, aby ste nezostali celkom sama.

Ja a zmeniť sa? Vy ste sa zbláznili. Ako môžete zmeniť starého človeka? Ja už iná nebudem, povedala som dotknuto, pretože som si myslela, že tá žena ma pochopí, že potrasie hlavou a povie, že aj ona čosi podobné zažíva. Ale ona mi povedala, že deti si ju berú na víkend k sebe, že sa striedajú pri nej, keď je chorá, že jej denne telefonujú, aby ju aspoň počuli, keď už nemajú čas zaskočiť. Vnúčatká ju navštevujú nepretržite a ak niektoré chce, u nej aj prespí. U mňa v živote žiadne vnúča neprespalo.

Je to len na vás, povedala žena, vstala z lavičky a keď odchádzala z cintorína, obrátila sa, aby sa usmiala a zakývala mi. V živote som nikomu nekývala, ale odrazu mi vyletela ruka a ja som sa na ňu usmiala a odkývala jej. Bolo mi odrazu veľmi príjemne. Rozbehla som sa za tou ženou a odprevadila som ju až na zastávku autobusu. A teraz vždy, keď idem na cintorín, dúfam, že ju stretnem. Nestalo sa tak, no ja neustále rozmýšľam nad jej slovami, nad radou, aby som sa zmenila. Zmeniť sa nedokážem, ale svoj postoj k iným by som hádam dokázala skorigovať, napadlo mi. Mohla by som napríklad zazvoniť pri dverách svojich bratov. Ospravedlniť sa švagrinej, ktorej som ublížila svojimi poznámkami a správaním sa voči nej za uplynulé roky a ani som si to neuvedomila. A čo keby som zatelefonovala ja svojim dcéram a spýtala sa ich, ako sa ony majú? A čo ich deti…
Neviem či to naozaj spôsobilo len stretnutie s tou cudzou ženou, pri ktorej som mala srdce na dlani, no odrazu som v tej clivej samote pochopila, že je čas na to, aby som urobila niečo pre druhých. Nemám na mysli, že by som im mala pliesť pulóvre, šiť kabátiky, či háčkovať obrusy, to nedokážem, ale možno by som urobila čosi aj pre seba, keby som im povedala, ako veľmi ma mrzí, že som sa k nim správala nadradene a nemala som pre nich slovo pochvaly. Možno to tak urobím. Nie možno, celkom iste. Nechcem skončiť ako starý muž, o ktorom hovorili v televíznych správach. Skočil z ôsmeho poschodia len preto, že sa cítil byť nepotrebný. Zbytočný a neskutočne opustený. Taký, ako sa cítim ja. Viem, že je to neskoro, po osemdesiatke rozmýšľať o sebe a o tom, že na svete nie som sama, ale ako sa hovorí, ak chceš čosi zmeniť vo svojom živote, urob to hneď… hneď, lebo zajtra už byť nemusí.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *