Mlčanie

Jana bola vždy naivná. O nikom nedokázala zmýšľať inak, ako pozitívne. Všetci na celom svete boli podľa nej prajní, netrpeli zášťou a nevedeli nič o siedmych hriechoch. Taká bola vždy dovtedy, kým sa jej niečo neprihodilo. Netušila som, prečo vtedy, pred pár rokmi, kedy sme boli v maturitnom ročníku, išla do bytu toho človeka. Nič mi nepovedala. Keby som čo i len tušila, že to má v úmysle, rozhodne by som jej v tom zabránila. Ale ona nebásnila o inom, ako o tom, že sa z nej raz stane modelka. V tom čase nestáli na predvádzacích mólach štrnásťročné dievčiny, ale oveľa staršie ženy, ktorým trčali rebrá, mali viac ako stoosemdesiat centimetrov a bolo jasné, že nerobia iné, len hladujú. Jana nehladovala. Ona jednoducho nepotrebovala jesť. Chalani išli po nej, no ona bola k nim odmietavá. Nepovažovala rovnako starých chlapcov za vhodných partnerov. V tom sme sa líšili. Aj vo vizáži. Kým ja som bola guľatá a malá, Jana bola vysoká, štíhla, mala klenuté obočie a oči ďalej odsadené od seba. Modrá farba jej tvári dodávala punc nevinnosti. Široký úsmev by odzbrojil aj toho najvernejšieho. Ako vravím, Jana bola samá cnosť, pretože ako tvrdila, chce v živote robiť jediné. Predvádzať módu a módne doplnky na mólach predovšetkým v zahraničí. A išla si slepo za svojím. Keby tomu tak nebolo, nenechala by sa nalákať do bytu človeka, ktorý jej zničil celý život. Dlho o tom, čo sa stalo, mlčala.

– Čo ti je, Jani? – dobiedzala som do nej otázkami, no ona len pokrútila hlavou, – Tebe sa niečo stalo? No tak, sme predsa najlepšie kamošky, tak prečo mi to nechceš povedať? Jana zaryto mlčala a už vôbec jej nezáležalo na tom, ako vyzerá. Ba prestala hovoriť aj o svojom sne modelky. Keby nebol náš triedny profesor taký zhovievavý, keby sa za ňu nepostavil, myslím si, že naša slovenčinárka by ju vtedy cez maturitné skúšky nepustila. Musela by si ich zopakovať v septembri, no skúšobná komisia privrela obe oči a Jana zmaturovala. Bolo pre mňa šokom, keď zmizla bez jediného slova rozlúčky. Keď som sa spýtala jej mamy, s ktorou Jana žila sama v dvojizbovom byte bez otca, len sa rozplakala.

– Odišla do Prahy. Vraj je Slovensko pre ňu pritesné. Ja neviem, ale myslím si, že moja dcéra pred niečím stále uteká. Ty o tom nevieš, Darinka? – spýtala sa ma teta, no ja som len nechápavo pokrčila ramenami. Pri najbližšej príležitosti som vycestovala za Janou do českej metropoly. Spolu s jej mamou. Viezli sme sa autom. Štvorhodinová cesta mi pripadala ako večnosť. Väčšinu času sme premlčali. Keď sme ta došli, Jana nás nečakala. Vtedy mobily neboli, nuž nám nezostávalo iné, len si sadnúť do najbližšej kaviarne a presedieť ďalšie dve hodiny pri káve so zákuskom. Pred polnocou sme to vzdali. O Jane nevedela nič ani jej spolubývajúca, ktorá s ňou žila vo veľkom dvojizbovom byte s frajerom. Vraj spolu veľa nekomunikujú, každá sa zavrie do svojej izby. Kde Jana robí, to sme sa nedozvedeli. To dievča nás nenechalo prespať v by te, vraj, ktovie, či by sa Jana nehnevala a že si to máme s ňou vybaviť. Sadli sme si do auta a išli späť, domov. Jana sa mame nehlásila a na mňa akoby zabudla. Veľmi ma to trápilo. Písala som jej listy, ale nikdy mi na ne neodpovedala. Uplynuli tri roky, ktoré boli pre mňa veľkou zmenou v živote. Vydala som sa a narodil sa nám chlapček. Na Janu som však nikdy nezabudla. Jej mamu som z času na čas navštívila, ale boli to minúty a hodiny, ktoré sme spolu len preplakali. V jeden podvečer, kedy sme malého kúpali, niekto zazvonil pri dverách nášho bytu. Manžel otvoril a vo dverách stála Jana. Skoro som spadla z nôh, keď som ju zbadala. Strhanú, vychudnutú, s pohasnutými očami. Už to vôbec nebola tá krásna baba, ktorá lámala srdcia chlapcom a mužom. Vrhla som sa jej do náručia, no ona len stála, s rukami spustenými vedľa tela a s pohľadom upretým do zeme. Manžel uložil synčeka do postieľky a zostal s ním v detskej izbe, aby sme sa mohli s Janou porozprávať. Najprv som hovorila len ja. Cítila som sa ako verklík, ktorý treba vypnúť, no bála som sa, že bude v byte také ticho, ktoré bude na nás z každého kúta akurát vrešťať. Hovorila som o tom, ako som sa zoznámila s manželom, ako prebiehal pôrod, aký je malý rozkošný a akí šťastní sú moji rodičia. O tom, že robím doma, že maľujem a obrazy sa mi predávajú medzi známymi, som sa zmienila. Chcela som Janu priviesť na to, aby mi aj ona o sebe čosi povedala. Jana však, akoby ma ani nepočúvala. Aspoň ja som mala ten dojem. A keď ma prerušila prostred vety, už som si bola istá, že je myšlienkami niekde úplne inde.

– U mamy som nebola. Nemám odvahu pozrieť sa jej do očí, – povedala a srdcervúco sa rozplakala. Objala som ju a ona sa ku mne tak primkla, že som odrazu mala pocit, akoby sme boli spojené pupočnou šnúrou, ktorú ani uplynulý čas nerozstrihol, – vieš, čo som v Prahe robila? – spýtala sa Jana, no nečakala na moju odpoveď, – šľapku. Cítila som sa taká špinavá… po tom, čo ma ten človek znásilnil…, – Jana sa odo mňa odsunula, aby sme sa pozreli jedna druhej do očí. Netušila som, o kom hovorí, – ten človek, ku ktorému som vtedy išla do bytu… sľúbil mi, že ma nafotí, že mi urobí album, ktorý by som sa mohla prezentovať v agentúrach, no keď na mne nástojil, aby som sa vyzliekla… že potrebuje urobiť aj pár záberov… pár aktov, chcela som mu ujsť. Zamkol dvere a strelil mi také zaucho, že som spadla na zem. A tam… tam… to urobil… bola som ako zmyslov zbavená. Hanbila som sa, nechcelo sa mi žiť. Keby nebolo teba a nášho triedneho, asi by som si ani tú maturitu nedorobila… a potom som zdrhla. Cítila som sa taká ponížená, ako najväčšia spodina… nechcelo sa mi žiť. Celé roky som robila mechanické veci… až teraz, teraz keď viem, že toho človeka, ktorý bol v biznise naozaj uznávaný… niekto zabil… akoby som sa oslobodila. Už nemusím chodiť na políciu a vy – svetľovať im, čo sa mi stalo… už je tam, kde si zaslúžil byť pred rokmi. Vyplávalo na povrch, – Jana nahlas prehltla a pokývala hlavou, – už pred jeho smrťou, že to isté, čo mne, urobil aj iným. Nik si však nechcel začínať s človekom, ktorý sa vyhrážal zabitím… čo myslíš, že mne sľuboval…?

– Že ťa zabije, ak niečo prezradíš. Jana prikývla a obe sme sa znovu rozplakali. A potom som urobila to najrozumnejšie, čo som dokázala. Uložila som ju do postele a keď som počula, ako prerušovane dýcha, zodvihla som telefón.

– Haló, teta? Janka sa nám vrátila, – povedala som krátko a cez zadúšajúce slzy, som nedokázala nič viac doložiť. Nebolo treba.

 

TH

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *