MÁM ŤA RÁD…

BA-04-2015---MAKETA„Kolo, kolo mlýýýnskééé, za štyri rýýýnskééé…“ Ozýva sa falošným hlá-skom Romanka z kúpeľne. „Kázala som jej spievať, nech viem, že sa netopí.“ Skonštatovala so smiechom Jana a pozrela na pootvorené dvere kúpeľne. Do bytu vstúpil Tomáš. Vlastne sa ani nepýtal. Nikdy sa na Romanku nepýtal. Vždy to bola Janina dcéra a teda pre neho cudzí človek. Vedel, že sa Jana všemožne snaží prelomiť tento blok, ale ignoroval to. A hotovo…

Tomáš si pomaly vyzúval topánky. Mal toho za celý deň dosť. Stavbyvedúci sa bojí, že nasneží a tak musia robiť nadčasy. Jana pred neho postavila teplú polievku. Je úžasná kuchárka. Ktovie, možno ide láska naozaj cez žalúdok. Pomaly si uchlipoval z polievky a pozoroval Janu v predizbe. So smiechom utierala Romanke mokré vlásky a podchvíľou ju bozkávala. Krásny pohľad. Zháčil sa. Napriek tomu k malej nič necítil. Bola pre neho malé dievčatko, ktoré sa mu občas motá v byte pod nohy. Prečo?Nevedel. Videl v nej Janinho bývalého a ten pocit neznášal.
„Tomáš, pozri, toto sme robili v škôlke!“ Doniesla Romanka na stôl papierové strašidlo. „To treba postaviť do záhrady, aby nám vtáky nepojedli úrodu.“ „…ale my nemáme záhradu.“ Pozrel na ňu Tomáš prísne.
„To, akože. Vieš?!“ Rozosmiala sa. „Zatiaľ ho dám do kvetináča.“ Povedalo dievčatko rozhodne a rozbehlo sa do obývačky.
Tomáš pokračoval v jedle. „Urobila ho pre teba. Povedala?“ Prisadla si k nemu Jana.
„Janka, neskúšaj, túto tému máme uzatvorenú, alebo?!“ Bez prerušenia jedol ďalej. Jana smutne pokývala hlavou a chytila ho za ruku. Čakala, že sa na ňu pozrie, ale on hľadel pred seba. Rozhodne ako vždy.
Žili už spolu takmer rok v spoločnej domácnosti. Tomáš bol ten, ktorý to navrhol a Jana vďačne prijala. Jeho byt bol dostatočne veľký pre všetkých. Aj aby si nezavadzali. Hneď na začiatku Janu upozornil, že Romanke otca hrať nemieni. Lenže, to sú ženy. Poznajú skutočnosť a napriek tomu dúfajú v čosi iné. Vedel to. Jana nebola prvá žena v jeho živote. Nikdy nevedel byť sám.
Janu poznal dlho. Bola sestričkou u jeho závodného lekára. Toto drobné žieňa plné energie mu vždy imponovalo. Raz jej dokonca odpadol pri odbere krvi. Prebral ho až jej zvonivý smiech, ktorý sa rozliehal po ambulancii. On stokilový chlap a taká padavka… To samozrejme nepovedala, ale jej smiech vysvetľoval všetko. Odvtedy sa vždy za-hanbil, keď ju stretol. A ona? Vždy sa smiala. Vlastne až na obdobie, keď bola tehotná. Ani nevedel, že je vydatá. Nikdy o nej nevedel viac. Vídaval ju ako s malým bruškom opatrne nastupuje do autobusu. Dokonca ju raz stretol na nákupe v supermarkete. Ťahala ťažké igelitky a jej pohľad nevyzeral šťastne. Neskôr o nej chlapi na stavbe hovorili, že si vzala nejakého darebáka. To sa stáva.

Vyložil si nohy na stolík a zapol televíziu.„Môžem pozerať s tebou?“ Opýtala sa Romanka odo dverí. Mikol ramenom. Ani nepocítil, že vyliezla na sedačku. Sadla si k operadlu a schúlila sa do klbka. Kútikom oka na ňu pozrel. Držala v rukách malého škaredého macíka a pritláčala si ho ku ko-lenám.
„Mala by si ísť spať, je neskoro.“ Povedal tvrdo. „Iba chvíľočku, mamička sa sprchuje a potom ma pôjde uložiť.“ Ozvalo sa nesmelo z kúta sedačky.
Tomáš ťažko vydýchol a ďalej pozeral televízor.
„Ty ma nemáš rád?“ Spýtala sa Romanka nečakane. Tomáš ztuhol. Takú priamu otázku nikdy nečakal. „Lebo, ja ťa mám…“ Dodalo dievčatko. Odrazu sa ozval Janin hlas z izby. „Spať!“ Zakričala.
Romanka sa rýchlo vzpriamila na sedačke a podišla k Tomášovi. „Mamičke to nehovor, hnevala by sa na mňa.“ Zoskočila a pri dverách a ešte otočila: „Dobrú…“
Tomášovi sa zovrel žalúdok. „Taký malý červík.“ Povedal ticho, ale po chvíli sa neučito usmial.

Pred dvoma rokmi stretol Tomáš Janu na plese stavbárov. Mala dlhé čierne šaty a vy-zerala ešte drobnejšie a zraniteľnejšie ako inokedy. Aj by ju pozval tancovať, ale bol tam vtedy s jednou žiarlivou kravou, ktorá mu už dlhšie liezla na nervy a pri každej príležitosti robila scény. Nechcel to riskovať. Iba sa pozdravili a Jana sa opäť pri pohľade na neho začala smiať. „Pre vás budem asi stále ten slaboch, ktorý sa bojí injekcií, že?!“ Neodpovedala, len sa smiala. Vtedy už bola sama. Vedel to. Celé mesto to vedelo. Jej muž pod vplyvom alkoholu vletel autom do autobusovej zastávky. Zabil seba a aj dve dievčatá, ktoré tam stáli. Šli z diskotéky. Nikomu nebolo divné, že Jana nikdy nechodila v čiernom. Každý vedel, že to bolo pre ňu uľahčenie. Škoda len tých dvoch dievčat. A tak šiel čas… Opäť sa stretli. Opäť v ambulancii, opäť odpadol a opäť ho prebral jej smiech. Odvtedy sú spolu. A Romanka s nimi. Janu má rád, veľmi a dievča? Do-stane všetko, čo potrebuje.

„Mamička spadla!“ Dobehla do obývačky vyľakaná Romanka. „Dala mi dobrú noc, vstala a… Spadla.“ Tomáš prekvapene vyskočil. Odrazu šlo všetko veľmi rýchlo: Ležiaca Jana na zemi, volanie záchranky, cesta do nemocnice… Akoby zlý film. Ani si neuvedo-mil, že je malá stále pri ňom. V pyžamku a papučkách sedela na veľkej studenej lavici. Vyplašená s tým škaredým mackom na rukách. Nevnímal ju. Pozeral na dvere prijímacej ambulancie a nerózne sa prechádzal.„Pán Rožňavský?“ Vyšla sestrička na chodbu a pozrela jeho smerom. „Voľný… To je moja priateľka.“ Prehovoril nesmelým hlasom. Sestrička kývla hlavou a ukázala, že ju má nasledovať. Romanka sa pohla ako tieň za ním.
„Necháme si ju ešte na pozorovanie, ale zdá sa, že šlo o drobný kolaps. To sa na začiatku tehotenstva stáva…“ Hovoril mladý lekár monotónnym hlasom a písal pri tom čosi do počítača. Tomáš zmeravel. „Tehotná?“ Odrazu sa mu začalo ťažko dýchať a v ušiach počul divný šum.
„Tomáš!“ Počul hlas Romanky z diaľky. Otvoril oči. Ležal na lehátku v ambulancii a Romanka ho jemne pichala do boku. „Čo bude teraz? Čo je s mamičkou? A s tebou?“ Rozplakala sa. „Poďme domov, nechcem tu byť.“
Tomáš sa ťarbavo posadil. Romanka na neho pozerala uplakanými očami. Jednou rukou ju chytil pod pazuchu a posadil si ju na kolená. Prekvapene otvorila ústa.
„Som v poriadku a Jana, mamička, tiež.“ Poškriabal sa na zátylku. „Čakáme bábätko. Ty možno sestričku, alebo bračeka a ja… Dcéru, alebo syna.“
„Mamička má mňa!“ Pozrela na neho bezradne. Tomáš sa pousmial a potiahol ju za nos. „A to je dobre…“ Bol to ten najdlhší roz-hovor, ktorý kedy s Romankou viedol. Keď odchádzali z nemocnice Tomáš niesol Romanku na rukách zabalenú v jeho obrov-skej bunde. „Prečo si sa neobliekla? Vonku je zima!“
„Bála som sa, že ma nepočkáš…“ Odpovedalo dievčatko.
Tomáš pokýval hlavou. „Dospelí občas robia divné veci.“ Dodal ticho. Romanka si oprela hlavu o jeho veľké rameno a zatvorila oči. Tomáš ju pevnejšie chytil a vykročil smerom k autu. „A, mám ťa rád…“

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *