Krôčik z maminho kúta

3-1Cíti, že má v sebe zapichnuté mamine oči. Čo sa toľko prpleš s tým jedlom?! Ivana chvíľu akoby váhala, či vôbec zdvihne hlavu. Mamin agresívny tón ju vždy podráždil. Vieš dobre, že nemám rada rizoto!

Ivana vedela naspamäť, čo bude nasledovať. Čo stojí liter mlieka a kilo múky a že suroviny teba zhodnocovať, azda nebude varené mäso z polievky vyhadzovať, lebo je drahé a navyše zdravé. Každý doktor ti povie, že príprava mäsa varením je najzdravšia. Dobre, mami, dobre!Zdvihla sa od stola s tým, že obsah taniera vysype do odpadkového koša, ale mama zbledla a hneď zasa očervenela a Ivana vedela, že hysák sa blíži nebezpečnou rýchlosťou. Sadla si a začala do seba pchať nenávidené rizoto a v duchu si odriekavala, čo jej údajne vravievali, keď bola malá a mraštila sa nad každou lyžičkou. Za mamičku, za otecka, za babičku… Kristepane, keby mama vymyslela nejakú inú úpravu toho hnusného vareného mäsa, ale so železnou pravidelnosťou je u nich každý pondelok na večeru rizoto! Čo mama netuší, ako sa premáha pri každom súste? A možno to aj vie, ale s takým materinskosadistickým zadosťučinením každý hlt sleduje a možno si aj v duchu tlieska, ešte ju mám v hrsti, ešte mám nad ňou moc, nad tou mojou malou.
Mama vždy potrebovala mať nad niekým moc. Fakt. Pokiaľ Ivane pamäť siaha. A keď ju definitívne stratila nad otcom, všetku energiu vložila do toho, aby si ju udržala nad Ivanou. Pri tom svojom sústredení akoby úplne zabudla, že aj jej dcéra má hlavu, ktorou sa dá premýšľať. Že potrebuje aspoň kúsok vlastného priestoru. Balet, gymnastika, akvabely. Dramatický krúžok. Vždy sa našla nejaká protekcia, mama zakaždým obstarala niekoho s privretými očami. Mala pritom zvláštne predstavy o budúcnosti dcéry. Na jednej strane chcela z nej mať vari primabalerínu, na druhej strane pchať do nej za mamičku, za otecka… Ivana vždy patrila k tým tučnejším. Už v škôlke. Takmer rok ju s vyplazeným jazykom vláčila do baletu, opakovalo sa to s gymnastikou, s akvabelami. Ivanine mindráky išli vždy bokom popri maminých ambíciách. S otcom to bolo to isté, iba v iných súvislostiach. Nútila ho do smiechu, keď sa mu nechcelo, do zachmúrenosti, keď mu bolo veselo. Do funkcií, do kadejakých pofidérnych kariér, za peniazmi, ktorých stále nebolo dosť. Zničíš nás oboch, začula raz Ivana za dverami, zničíš malú aj mňa! Mamin obranný val bol nepriestrelný. Vari to ja kvôli sebe?! Keď chcem, aby ste niečo dokázali? Ty aj malá! Ona to ocení až neskôr, keď bude dospelá. Ale ty by si mohol už teraz! Ty áno!
Otec tú hru na dokonalosť vzdal, keď mala Ivana štrnásť. Rozviedli sa. Vždy to bol slaboch, povedala mama po rozvode, veľmi vecne a bez sĺz. Ale my to dokážeme aj samy, dodala mama a Ivana sa bála opýtať, čože to vlastne majú dokázať. Otec to má jednoduché. Rozvedie sa a hotovo. A ona, súdom zverená mame, nemôže vôbec nič. Keby niekde začala argumentovať s tým všetkým, povedia jej, že je nevďačný sopliak. Namiesto toho, aby bola rada. Veď áno! Dôležitý je uhol pohľadu. Aj teraz sa musí džgať tým odporným rizotom a iný by mohol povedať, si nespravodlivá. Taká veľká hepa a mamka ti pripraví teplú večeru!

Otec bol taký, asi celý rád, že unikol, že striasol z pliec zodpovednosť aj za Ivanu. Vieš dobre, že ja nemám žiadne slovo, pokiaľ ide o tvoju budúcnosť, povedal jej, keď sa osmelila, že nemá chuť na žiadne gymnázium, žeby chcela byť kaderníčkou. Mala fantáziu, ale na vlasy. Mame sa o tom neodvážila povedať, tobôž, keď sa otec dištancoval a nesľúbil žiadnu podporu. Zmaturuješ na gymnáziu a pôjdeš na medicínu, rozhodla mama. Hotovo! Keď si už nepreukázala dostatok ctižiadosti ani v športe, ani v umení. Čo by druhé decká dali za to, keby mohli navštevovať dramatický krúžok! Ale ty len smokliť!A možno mohla byť z teba veľká herečka! Ivana si vtedy pomyslela, že mama asi nemá potuchy
o tom, ako tam trpela, aká bola nemožná a ako sa jej iné decká posmievali.
Nikdy nemôžeš nič povedať! Možností som ti zariadila habadej! Si po otcovi! Úplne bez fantázie. Panebože, daj ma kde chceš, len ma ticho polož! Pozri sa na mňa! Keby som ja mala tvoje možnosti, kde by som bola dnes. Možno by som vyhrala Wimbledon, alebo olympiádu. Lenže ja som musela každučký, aj ten najmenší krôčik v živote urobiť sama. Nikto mi nevystielal cestičku, ako ja tebe! A pozri! Dnes som na ministerstve a každý si ma váži!
No hovorte nahlas takej mame, že chcete byť kaderníčkou. A otcovo stanovisko, že ruky preč, to bolelo. Na gymnázium ju prijali. Štyri roky vydrží a mama si to s tou medicínou možno rozmyslí.

Mama síce z ministerstva musela odísť, ale dostala slušne platené miesto v súkromnej firme. Hahá, platia mi už len za moje konexie, ja mám takú náturu, vybavím aj šľaka, vyhodia ma dverami, vrátim sa oknom, rozhovorila sa raz v slabej chvíli a potom pozrela na Ivanu. Nekonečná škoda, že nemáš aspoň kúsok z mojich vlastností. Pár slov a Ivana opäť vtlačená v kúte. Keby jej aspoň raz dokázala povedať, že kašle na jej odporné pondelňajšie rizoto, lebo sa rozhodla schudnúť Ani len v tomto nebola po mame. Tá už mala po štyridsiatke a mohla sa najesť čohokoľvek a koľkokoľvek a bola štíhla. Mám dobré spaľovanie, vyzývavo žensky sa vystatovala pred Ivanou. Ani to si po mne nezdedila! Preto som ťa od malička hnala na šport. Ale ty radšej sedieť doma a puchnúť!
Aká len bola mama nespravodlivá. Keby ju radšej nenútila od malička jesť všetko, čo jej ona sama určila. Keby skúsila pochopiť jej trápenie, keď sa cítila nemotorná a tučná v balete, alebo medzi akvabelami, keď cítila nemilosrdné a posmešné pohľady šťastnejších a šikovnejších vrstovníkov.
Znášala to všetko kvôli mame. S plačom, ale znášala. A mama vždy vyčkala až po ostré slová učiteľky, alebo trénerky, nemá to s vašou dcérou zmysel. Ani s najväčším úsilím sa nedočká priemerných výsledkov. Mama však vždy mala v zálohe nejakého ďalšieho koníčka. A vytrhávala jej z rúk vlasaté bábiky, ktorým Ivana robila frizúry.
Nič z teba nebude! A ja hlupaňa som sa nádejala, že o mojej dcére budem čítať v novinách. Len sa nezačni vyhovárať na to, že si tučná!Dobré herečky napríklad môžu byť aj tučné!Hneď ich niekoľko vymenovala, vari aby Ivane dodala sebavedomie. Skončilo to tiež fiaskom, Ivana bola trémistka, nebola schopná vyjachtať dve súvislé vety. Raz ju mama dotiahla aj na konkurz do filmu, kde hľadali dievčatá jej vekovej kategórie. Ivana zažila hrozné poníženie. Nech má onakvejšie miery, iste ju prihlási aj do súťaže krásy, alebo za modelku! Ale to sa už ani ona neodvážila.
A tak sa mama rozhodla pre medicínu. Na lekárskej fakulte netreba talent. To treba jednoducho vysedieť, zdôraznila. Ivana premýšľala nad tým, či jej mama bola vôbec niekedy šťastná. Je uštvaná, ustavične sa ženie po nejakej ceste, ktorá vôbec nemusí mať rozumný cieľ. Zarába slušne, ale peniaze len hromadí. Ivana si odvykla nahlas vyslovovať nejaké túžby, napríklad čo sa len oblečenia týka, ak jej mama niečo kúpi, realizuje len vlastné predstavy. Jednoducho nalinkuje, čo sa jej má páčiť a čo nie. Odkedy sa rozviedla s otcom, Ivana nepobadala, žeby sa v jej živote vyskytoval nejaký muž. Veď aj to je čudné, prečo si tak odrieka? Otec sa oženil, má ešte blahobytnejšie bruško a keď sa stretnú, vedú iba také nezáväzné debaty, Ivana už dávno pochopila, že tam sa nedočká nijakej opory, ani len morálnej. Raz sa odvážila a udrela na citlivú finančnú stránku, keby som nešla na vysokú a urobila si nejaký nadstavbový kadernícky kurz, vraj sa to dá, myslel si na to, o koľko menej by si musel na mňa platiť, keby som si sama zarábala?Otec vtedy zmĺkol, zamyslel sa a isteže nie nad touto témou prvýkrát. Mal iste dobre spočítané, koľko by ušetril na výživnom, ale napriek tomu sa neodvážil Ivane u mamy pomôcť. Uznáš, ja sa do toho nemôžem miešať, súd ťa určil jej, aj keď si o pár mesiacov dospelá. Nemôžem sa s ňou ani rozprávať, nieto ešte prísť.
A bolo! A nech mala Ivana na vysvedčení v maturitnej triede päť trojok, jej prihláška nebojácne smerovala podľa maminho želania na medicínu, ktorú stačí vysedieť. Platila jej vysokoškoláka, ktorý ju doučoval chémiu a fyziku. A šetrila ešte viac, lebo údajne bude treba na úplatky, protekciu rozbehla niekoľkými smermi. Neprijali ju a mama bola na nervy oveľa viac, ako keď ju pred rokmi poslali domov z tréningu akvabiel ako neperspektívnu.
Pôjdeš o rok a budeš makať. Alebo skúsime právo, aj to je dnes vychytené. To si ešte premyslím, povedala mama a vôbec sa neunúvala spýtať Ivany, čo si ona myslí o vlastnej budúcnosti. Nie, nedá sa povedať, že by Ivana mamu nenávidela. Ale je dosť hrozné, že dominantným vo vzťahu k vlastnej matke je strach. Áno, strach! Bála sa jej ako nikoho na svete. Nevie to vysvetliť, ale menej by sa bála potme sama na opustenej ulici. Potom sa niekto čuduje, že nemá kvapku sebavedomia a často ju berie do plaču.
Teda o rok. Možno právo! A za ten čas?Budeš sedieť doma. Budeš sa drviť, aby si zvládla prijímačky. Na obidve fakulty!. Na medicínu aj na právo. Niečo musí vyjsť!

Keď človek niečo veľmi chce, azda je to tak, že aj v stave absolútnej zakríknutosti je schopný podniknúť nejaké kroky. Ivana sa zhlboka nadýchla a vliezla do kaderníckeho salónu, ktorý bol vychytený a ktorý mala odpozorovaný a vedela, že tam pracuje mama jej spolužiačky. Tak tam vliezla a spolužiačkinej mamy sa spýtala, či by tam mohla chodiť na pár hodín, mala na mysli čas, keď je mama v práci, s niečím by mohla aj pomôcť a len tak sa pozerať, lebo vychádzajú od nich veľmi pekné hlavy. Spolužiačkina mama na ňu najprv nedôverčivo pozrela, kaderníčky nemajú rady, keď ich zdržujete v práci, ale ktovie, možno zazrela v Ivaniných očiach úpenlivosť, ako keby ona bola slamkou a to dievča sa topilo a tak jej povedala, dobre, tak zajtra príď, uvidíme, čo a ako!
Ivana si poskakovala po chodníku ako pojašená, srdce jej išlo vyskočiť, nie, ešte nevyhrala a jej cieľ je strašne ďaleko, ale toto bol prvý krôčik, ku ktorému sa odvážila a po ňom sa mamy už tak hrozne nebojí. Po týždni v tom kaderníctve jej to normálne povie. Povie, čo by chcela v živote robiť, čo by ju bavilo a napĺňalo. Mamin kút, v ktorom čučí celý život, nemusí byť na doživotie!

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *