Hranice vlastnej dôstojnosti

pest1
Všetci nástojili, že na Danielovej päťdesiatke sa patrí posedieť, žeby bolo čudné, aby ju Zita ignorovala. Zjedla obložený chlebíček, akési slané pečivo a aj keď ju ostatní veľmi prehovárali, nedala si ani hlt alkoholu, ani len šampanské na prípitok. Bola v tej spoločnosti tuším jediná, ktorá si vychutnávala pomarančový džús. Od manželstva s Jozefom pociťovala k alkoholu v akejkoľvek podobe neprekonateľný odpor, hoci počula, že niektoré ženy pijanov sa napokon dajú tiež na chľast. Sama si obľúbený pomarančový džús mohla dopriať iba na veľké sviatky. Zarábala toľko, aby pre študujúcu dcéru a seba pokryla najnevyhnutnejšie životné potreby a džús k nim rozhodne nepatril.

Už sa zberala, keď si hostiteľ všimol, že aj nealkoholický pohár je prázdny znovu jej nalial, nevšímajúc si jej chabý pro test. Spoločnosť sa už dostávala do nálady. Dobre! Tak jeden džús ešte poľahky zvládne. Téma pripitej spoločnosti sa už posunula do oblasti vysokej politiky. Začali prebleskovať iskry medzi ficovcami a opozičníkmi. Staré i zauktualizované argumenty. Zita sa do takejto debaty nezapájala. Pravdupovediac, ani sa neusilovala vytvoriť si vlastný názor. Nie z alibizmu. Jej starosti a problémy však boli po celý jej doterajší a dosť mizerný život na hony vzdialené od vysokej politiky a ona si ich potrebovala riešiť každý deň, nebude mrhať energiu na stotožnenie sa s niekým, na velebenie niekoho, alebo na prudké odmietanie iného. Inak, myslí si, že takto zmýšľajú mnohí obyčajní ľudia. Vycedila džús do poslednej kvapky a definitívne vstala. Ďakujem, zavolala na oslávenca, ktorý ledva otočil hlavu z osieho hniezda politickej zvady. Až sa čudovala, že to ľudí ešte neprešlo. Voľakedy sa na oslavách spievalo, rozprávali sa vtipy. Dnes sa velebí, alebo zatracuje Fico, ako voľakedy Mečiar. Smutné oslavy. Väčšina si ani nevšimla, že odišla.

Už doma z poštovej schránky vypadla lesklá farebná reklama na tovary, ktoré si nikdy nebude môcť kúpiť a obálka na jej meno, ktorú otvorila až v byte. Pre niekoho smiešna suma, ale Zite sa zatočila hlava. Takmer tri stovky nedoplatkov na byt. Panebože, kde ich zoberie?! Výplata nabehne na účet až koncom budúceho týždňa, dovtedy musí vydržať s dvadsiatimi eurami a v tom je aj nedeľný obed. Našťastie jej Klára, kolegyňa, priniesla zo záhrady veľkú hlávku kelu, urobí kelové fašírky. Veronika, jej dcéra, chvalabohu, nie je prieberčivá, od najmenšieho malička ju viedla k tomu, že jesť sa musí to, čo je na stole. Mäso nevideli už dávnejšie, ale nie kvôli tomu, že by boli presvedčené vegetariánky. Ich simulované vegetariánstvo je nutnosť, na mäso jednoducho nevychádza a Klára, keďže dosť dobre pozná Zitinu finančnú situáciu, ju dosť často poteší prebytkami zo svojej záhrady. Zita sa vždy spýta, čo je dlžná, chce sa nejako revanšovať, milodary ju ponižujú, ale Klára iba mávne rukou, zľahčuje to, ako sa dá. Nerob z toho štátnický problém, nedám tebe, zhnije to v záhrade, vždy toho nasadím, ako besná a nestíhame to konzumovať, tak z toho, prosím, nemaj ťažkú hlavu. Raz jej priniesla aj králika. Jej chalani vraj už majú králičiny plné zuby. Zita ho pripravila na spôsob sviečkovej, no obe s Veronikou sa olizovali. Klára je fajn žena. Ba podstŕkala jej aj igelitku s nejakými blúzkami a pulóvrikmi, že pribrala a nemôže to nosiť, tebe to, Zita, bude akurát. Ale vtedy sa Zitina hrdosť zaťala. Pritom dobre vie, že keby obe boli na rovnakej finančnej úrovni, pokojne to od Kláry zoberie a povie s humorom, nemala si stlstnúť, tak sa budem parádiť ja a obe by sa zasmiali. Klára má pekné veci na oblečenie. Takto jej Zita len povedala, nehnevaj sa, to si nemôžem zobrať. Si ťava, skonštatovala Klára. Ako myslíš! Pravdaže to Klára myslela dobre, ale Zita si sama v sebe stanovila istú hranicu vlastnej dôstojnosti, ktorú, dúfa, nebude musieť prekročiť. Aspoň kým jej zdravie slúži a kým má prácu. Veď aj keď sa zbieralo na dnešného oslávenca a zhodou okolností vyberačku robila Klára, taktne Zitu obišla a ona sama sa musela domáhať, aby prispela aspoň päťeurovkou. a niežeby jej teraz nechýbala. Ale sú veci, ktoré jednoducho musí a neželá si byť obídená, akože tá chudera!
Pre Veroniku ostal na večeru šošovicový prívarok zo včerajška. Zita si urobí šípkový čaj. a keby bolo málo, urobí hrianky, tie Veronika miluje. Veronika mala šťastie, našla si brigádu, robí takého poskoka v bufete u súkromníka. Ten si vraj ale dáva sakramentský pozor, aby tam niečo zadarmo nezjedla. a keby si tam mala kupovať, nevyplatí sa jej robiť. Veronika už má presne vymyslené, čo si zo zárobku kúpi na oblečenie. Je výborná študentka a Zita si teraz ako svoj hlavný životný cieľ postavila umožniť dcére, aby vyštudovala vysokú školu. Ona na dačo také myslieť nemohla. Tak nech aspoň jej dcéra!
Božemôj, len z čoho vykryje tie takmer tri stovky nedoplatkov za byt!

Na detstvo Zita rada spomína iba do čias, zakiaľ ho trávila s rodičmi. Mala dvanásť, keď sa stala tá tragédia, zahynuli obaja a ona sa, ešte celá v šoku dostala do detského domova. a bol to veru tvrdý čas aklimatizácie, nevyznala sa, nevedela ako tuho musí s ostatnými deťmi bojovať o priazeň každého dospelého. Bolo ich skrátka priveľa na každú jednu priazeň. v ich byte zatiaľ býval mamin bratanec a keď už bola dospelá, musela s ním zasa bojovať rodičovskú strechu nad hlavou, zapáčilo sa mu a nemal sa veľmi k odchodu z bytu. Zita sa ale v domove naučila určitej osobnej tvrdosti. Podarilo sa jej dostať ho odtiaľ a potom si postavila ďalší cieľ, urobiť si večernú maturitu. Bola to fuška, ktorú zvládala popri mizernej robote pomocnej sily v reštaurácii, s vyplazeným jazykom. Ale dokázala to! Nebola síce premiantkou, ale do slušného priemeru sa zaradila.
Môžbyť, keby sa jej do cesty neprilietol Jozef, život sa jej inak vyvíja. Čo už teraz. Lanské snehy alebo rozliate mlieko! Jozef bol jej veľkorozmerný omyl, hoci spočiatku to vyzeralo ako normálna láska, po ktorej bola ona veľmi hladná.

Zita sa najviac tešila, že spolu s Jozefom zís ka početné príbuzenstvo, jej muž bol síce jedináčik, ale mal veľa tetušiek, strýkov, rodičov, samozrejme, babičky a dedkov a bratancov a sesternice, celá jeho rodina jej pripadala ako zázrak, ako veselá a súdržná kopa. a jej silu pocítila aj vtedy, keď manželské spolužitie s Jozefom začalo byť pre ňu neunesiteľným balvanom. Obrátila sa na jeho najbližších, nech mu dohovoria oni, keď na jej slová nedbá. Ale stretla sa skôr s podozrením, že s ňou nie je všetko v poriadku, že ona je na vine, veď áno, dosť ho varovali pred sobášom s dievčaťom z domova. To je jedno, že do tragédie rodičov žila v usporiadanej rodine, pobyt v domove, to je vždy dosť podozrivá nálepka, napokon, ktovie, ako to všetko bolo! Zita sa vtedy veľmi trápila, keď pocítila, že narazila na odmietavý múr. Sama nevedela nájsť jediný akceptovateľný dôvod, prečo má Jozef radšej pijatiku ako ich dve, lebo to už bola Veronika pár rokov na svete. Dlhý čas tajila pôvod stôp po bitkách, ktoré od muža utŕžila, dlhý čas si myslela, že sa to predsa len nejako dá do poriadku, ale keď sa opakovali prípady, že musela v noci aj s malou hľadať útočisko u susedov, povedala si, dosť! Našla v sebe silu a napísala žiadosť o rozvod, aj s vedomím, že celá Jozefova súdržná rodina účet viny za všetko vypíše iba na jej konto. Po rozvode bol problém dostať ho z jej bytu, hoci jeho rodičia vlastnili priestranný rodinný dom. No napokon sa zbavila aj bývalého manžela, ako pár rokov predtým neodbytného príbuzného. Dosť zlé bolo to, že po rozvode pre Jozefovu rodinu prestala existovať nielen ona, ale aj dcérka Veronika. Niektorí ľudia majú naozaj tvrdé srdcia. Jozef na malú platil ako platil. Raz poslal, raz nie. v jej záujme sa musela obrátiť na súd, hoci túto inštitúciu by najradšej oblúkom obišla. Potom mu výživné začali zrážať z platu a tak sa Zita k výživnému dostávala pravidelne. Nevyskakovali, ale malú mohla poslať v lete do tábora.
Veronika bola síce tiché, ale bystré dieťa a už vtedy si Zita zaumienila, že jej musí umožniť štúdium, keby sa mala domáhať spravodlivosti u samého prezidenta! s otcom sa dcéra stretla iba párkrát, spočiatku, potom už nejavil nijaký záujem.
Ale potom výživné prestalo chodiť. Otecko sa stal nezamestnaným, zrejme hneď v prvej runde, keď sa firmy zbavovali alkoholikov a lajdákov. Pre neho možno nastali zlaté, pre Zitu s Veronikou ťažké časy. Ceny všetkého nevyhnutného pre život išli hore. Otec darebák žil ako žil, bez výčitiek svedomia, že jeho dcére by asi pomohlo aj to jeho, na pohľad smiešne výživné.
To už Zita vedela, že bude musieť zaobísť, že sa obe musia spoľahnúť iba samé na seba.

Veronika prišla od súkromníka vyšťavená. Zjedla šošovicu a povedala, dám si aj hrianky. Prišla reč na nedoplatky. Keby si si mala od koho požičať, mami, keď ma súkromník vyplatí, vrátime to!
Tak to teda nie! Tvoj otec dlhuje už tri roky na výživnom. Po babkinej smrti predal dom a pomaly ho prepíja! Pôjdeš za ním! Ja?! Ty!!! Keby nebolo otca, zdedíš z toho domu aj ty! Pôjdeš a vytrieskaš z neho aspoň tie tri stovky, aby sme si nemuseli požičiavať
Veronika sa vybrala za otcom na druhý deň. Zita sa vrátila z práce a na stole našla päťdesiat eur. Veronika vzlykala v izbe. Viac mi nechcel dať. Že sa nemám povaľovať na škole, že už som veľká, keď na štúdium nemám, mám si nájsť robotu! Ešte Zite povedala, že už sa nikdy neponíži pred takým človekom, nech je to aj jej otec! Radšej naozaj sekne so štúdiom, maturitu si ešte urobí, je to pár mesiacov, ale na vysokú školu prestaneme myslieť, áno, mami?! Nájdem si prácu a bude nám dobre. Nie, nie, nie!!! Zita dcéru roztržito hladila po vlasoch a v duchu premýšľala, na koho sa obrátiť so žiadosťou o pôžičku, s tým, že ju bude splácať postupne, nebankovky vylúčila, tie majú zlý chýr, tých sa ona bojí, asi sa obráti na Kláru. Jej mužovi sa darí v podnikaní, Klára nevyzerá, žeby mala problém s peniazmi. a bola k nej vždy empatická. Súčasne si Zita ale uvedomila, že týmto prekročí hranicu, ktorú si sama stanovila. Do pekla s hrdosťou. Radšej, ako by Veronika nemala mať možnosť študovať. a skúsi si nájsť popri robote nejakú upratovanie, chrbát ju síce bolieva, ale musí čosi vydržať. Áno, Klára jej isto požičia. Aj keď, tá hanba!!! s tou sa musí Zita popasovať. Pustila televízor. v správach zasa hovorili o tom, kto čo na koho povedal a kto čo pre ľudí chce a kto naozaj robí to najlepšie. s pocitom hnusu vypla. Tamtí jej problém nevyriešia! Pracuje, stará sa o dcéru a musí si požičať na tú základnú ľudskú potrebu, na bývanie!

Hilda Gábrišová

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *