Had na prsiach

2František zatvoril dvere na pracovni starého poriadne nahlas, ani čalúnenie na nich nestlmilo jeho zlosť. Jarka, asistentka starého sa pri počítači poriadne strhla, juj, naľakala som sa. Má zlú náladu, pozrela spýtavo na Františka. Dajte pokoj, zahriakol jej zvedavosť a tresol ďalšími dverami. Ale pod nazlostenou fasádou mu pohrával úsmev, vyjde to, musí to vyjsť, starý si s tým musí poradiť. Bol si istý, že o pár sekúnd sa po podniku rozdrn čia telefóny a Jarkin ustarostený hlas bude hlásiť novinu, že starý sa asi nepohodol s inžinierom, že plieskali dvere a do malých, ustráchaných dušičiek sa začnú vkrádať obavy. Ako tento konflikt inžiniera bude vplývať na ich existenciu, prítomnú i budúcu?!

Dušičky sa roztrasú. Vari vsadili na zlého koňa?! František pridal do kroku. Ani náhodou, aby akceptoval bláznivý nápad starého. To sa musí utriasť, aj keď on má politické krytie a musí s ním zaobchádzať opatrne. Vrátnicou, ktorej sa dnes hovorí honosne že recepcia, prešiel poľahky, patril do privilegovanej vrstvy, ktorej sa vrátnik ani náhodou nepýta, že kamže, vážený? Zapísať sa. Atmosféru vlastného privilegovaného postavenia začal František okolo seba šíriť už dávno, ale nevtieravo. V podniku by dokázal do dlhého zástupu postaviť ľudí, u ktorých mal autoritu so šéfom nie že porovnateľnú, ale aj vyššiu. Starkému na vrátnici povedal iba, zdravíčko, pán vedúci a vrátnik dobre že nevyskočil do pozoru.
V kaviarni bol čašník okamžite pri ňom. Ako zvyčajne?! Nie, zahrmel. Koňak! Nikdy nepil predpoludním, ale nezvyčajný koňak v kaviarni, kde je štamgastom a váženým hosťom zapadá do dnešného scenára. Slovenská kultúra môže naveky ľutovať, že mu neposkytla priestor, že ho nedocenili vtedy na prijímacích skúškach na herectvo. Bol vtedy sklamaný a znechutený, ale skoro pochopil, že divadlo možno hrať aj v živote, úlohy si človek určuje sám a dajú sa z toho vytĺcť aj pekné peniaze.
Vypil koňak a s chuťou sa pustil do šunky s vajcom. Starý si dal na desiatu asi lexaurin. Na upokojenie. Ej, František by si za ten výstup zaslúžil potlesk. A starý lexaurin. On, František sa musí z oficiálnych miest dozvedieť, že miesto po Karolovi, ktorý nešťastne umrel na nejakú nákazu z africkej poľovačky, nemá on, ale že sa naňho vypisuje konkurz, hoci celý podnik bral úplne automaticky, že na ten lukratívny post zasadne František, napokon, aj starý tak naznačoval. Predsa aj osud predurčoval jeho, všetci s tým rátali, nikoho by to neprekvapilo. Veď všetci vedeli, že je šéfov líbling! A zrazu koľké opatrníctvo! Konkurz! Starý sa snažil voľačo aj o tom, že to bude iba naoko, že naňho tlačia aj zhora, že treba byť opatrný, médiá teraz do všetkého strkajú nos a nikto sa nechce teda popáliť, nechce riskovať, aby si nejaký akože investigatívny novinár o neho otieral nos! Veď sa Fero, prihlásiš aj ty a vyhráš, to je jasné!Ale František mu to teraz všetko pekne vyspieval. Nemal byť starý taký hlupák. Sú veci, ktoré si každý správny boss necháva iba pre seba a nezveruje sa s nimi romanticky svojim obľúbencom. A teraz aký opatrný ťah. Konkurz! Zbytočné boli jeho konverzačné kudrlinky o jeho formálnosti, ktorými to celé hladil. Ale František bol dobrý herec. Použi teraz zastrašovaciu metódu, pošepol mu vnútorný hlas. A tak bez obalu vysypal na stôl zopár hriechov i hrieškov starého, iba tak, na ilustráciu, ako že mu pamäť slúži. Spopolavel, pravdaže. Ale Ferko…veď to… akosi…! Nemám rád unfair hru, šéfe. A plesol tými dverami. So sebou František babrať nedá. U šéfa má na konte milión službičiek a keď sa k tomu prirátajú úroky…! To miesto po Karolovi, lukratívne miesto, kde sú v hre financie a dotácie a teda možnosti až po hviezdy, to má byť jeho! Bez akéhokoľvek konkurzu. Možno na starého nikto ani netlačil, to sa iba starý chce poistiť. Alebo sa ho zbaviť?! Napokon, František myslel aj ďalej. Starý má pár rokov do penzie. A František sa automaticky videl sedieť aj na tej najvyššej stoličke. Vlastne, vôbec nemá výčitky svedomia, že na neho takto drsne vybehol. Starý sám zvolil spôsob boja. František sám dosiaľ k nemu vždy iba v rukavičkách, prikývol aj na hlúposti, vychválil do nebies, vo svojom hereckom prejave inovoval tú múdrosť, že oponuj iba do výšky svojho platu. Nie nejako nápadne, ale má starý za ušami. Aj keď mu treba priznať, že svoje postavenie nevytŕčal na osobný obdiv. Pravdaže mal bočné kroky, hoci ich zastieral záujmami podniku.
Ale takto ho zhodiť! Konkurz na miesto, ktoré už aj ujko na vrátnici považoval za jeho, za Františkove. Veď pomery v ňom pozná ako vlastnú dlaň. Okamžite by dokázal určiť terapiu. Starý nechá chorobu vliecť do štádia, kedy už bude neliečiteľná. Sedí na svoje stoličke iba predstieranou silou vôle a politickým krytím. Koľko hereckého umenia on sám, František, musel ukázať, keď s predstieraným záujmom počúval tie jeho prednášky o svedomitej, poctivej robote na každom úseku. Ty, Ferko, ty máš v hlave! Si schopný inžinier, prihováral sa mu otcovsky. Len aby ťa nezaslepili falošné vidiny! Na smiech! Starý nie že by sa bránil progresívnosti, ale dynamike dnešnej doby prestával rozumieť. Bože, ani po anglicky nevedel a tie trapasy, keď prišli zahraniční partneri! Ale bol taký hlupák, že napriek svojmu postaveniu dlho býval v staršom paneláku. Pod takým myslením potom aj celý podnik vedie do druhej kategórie! Pravda, urobil pár bočných krokov a tie boli dnes hlavným Františkovým tromfom, hoci naviedol ho na ne on sám. Božia naivita. A teraz chce konkurzom zahládzať stopy, ktoré ho pálili v tom naivnom svedomí. Márnosť šedivá!František dojedol šunku, objednal si kávu a hodil do seba ešte jeden koňak. Dnes sa už do podniku nevráti. Nech ho šéf zháňa, koľko chce. Ani mobil mu nedvihne. Treba ho vytrestať. Pôjde… Pôjde pozvať Lidku na obed. Dúfa, že jej šéf nebude robiť problémy. Taká laborantka, ako je Lidka, má predsa vždy nárok ísť na obed s inžinierom z kooperujúceho podniku. Lidka je vôbec fajn. Škoda, že ju nespoznal skôr, ako sa druhýkrát oženil. Dáška bola síce tiež fajn, kým na seba navliekla uniformu manželky. Dočerta aj s takými úvahami. Pôjde na obed s Lidkou a potom zájde na pivo s jedným kamošom. Večer bude doma. Večer bude zvedavý, či mu zavolá šéf a ponúkne mu to miesto po Karolovi. Ak nie, bola to dnes do istej miery hazardná hra. Trúfol si dosť. No ale kedy si má trúfnuť, ak to chce niekam dotiahnuť?! Vari má splesnivieť v paneláku?!
Zaplatil. Na tringelte nešetril. Úroveň tringeltu naznačí úroveň človeka, na akom leveli sa pohybuje. Ozvala sa výčitka. Minulý mesiac Hane neposlal výživné na ich syna. Ale hneď sa upokojil. Hana má úroveň, Hana chápe jeho problémy, nikdy by sa neznížila k tomu, aby ho urgovala cez nejaké inštitúcie, či nebodaj súd! Radšej si privyrobí v nejakom druhom zamestnaní. Keď sa to tak zoberie, František mal šťastie so ženami. Dáška je síce odvážnejšia ako Hana, ale má aj zmysel pre väčší rozlet, už sa v paneláku dusí a pobáda ho, že by mal čosi robiť. A Lidka, to je skrátka objav. Keby sa o mesiac nemal stať opäť otcom, namôjpravdu, nie je si istý, či by Dášku kvôli nej neposlal k vode. Teraz je najdôležitejšie, aby dostal to miesto po Karolovi. Tam sa dá nabaliť. Keď starý nestopne konkurz, bude sa musieť ponížiť a prihlásiť sa. A rozohrať správne partie, nie nadarmo chcel byť voľakedy hercom. Treba vsadiť na diváka. Podriadiť sa jeho vkusu a vôli. Či má chuť na tragédiu, alebo komédiu. Pravdaže vôli diváka, ktorý zaplatí slušné vstupné.
Odchádzal z kaviarne a čašník sa mu hlboko uklonil. Takéto chvíle mal rád.

Veď áno, ráno v pracovni to bolo dosť pre Václava nepríjemné, keď František naňho dosť agresívne vybehol. Začal sa najprv vytáčať, že veď František vôbec nestratil šancu, práve naopak, má možnosť objektívne ukázať svoje prednosti, ale hneď videl v tvári mladého, že sa poriadne napaprčil. Hore mu síce naznačili, že by bolo múdre vyhlásiť konkurz, aby sa náhodou niekto v tom nezačal rýpať, ale že je to v jeho kompetencii, keď on dá na niekoho kladné odporúčanie, tak to akceptujú. Františka Václav prijal pred pár rokmi na odporúčanie kohosi cez kohosi. Ale Václav skoro pochopil, že tento je svojím spôsobom osobnosť. Taký mladý inžinierik bez bojazlivého rešpektu. Nenosil ružové okuliare, ale ani oči nemal zavreté. A treba mu priznať, dosť mal postreh. A dar reči! Ohromné plus. Lebo absencia daru reči a ak sa k tomu primieša ostýchavosť, plachosť, mnohých, v podstate šikovných ľudí zaženie do kúta. Tento mladý inžinier sa vedel predávať. Dokázal fakt aj takú najobyčajnejšiu myšlienočku predať so ziskom. A nemal rešpekt, na poradách sa dokázal pustiť aj do skúsených, fundovaných, poukazoval na obmedzené technické myslenie a že treba popustiť uzdu reálnej fantázii ľudí a nie iba sedieť na zaužívaných myšlienkach a postupoch. No potlesk! Štylizovať vedel, chalanisko a čo tajiť, Václavovi vlastne imponoval jeho nedostatok rešpektu. Keď sa to tak zoberie, povedal za neho mnohé, čo sa on hotoval povedať už dlhší čas. Ale navyše, k nemu bol mladý úctivý. Keď si ho Václav zavolal, počúval ho pozorne a skromne. Pravda, zvykol podotknúť, že mladých brzdí skromné finančné ohodnotenie a Václav sa usmial, pozrieme sa na to. Pravdaže! Taký ambiciózny mladý muž a nepostarať sa mu o možné maximum?! O dva dni mladý podpisoval novú pracovnú zmluvu. Došlo to tak ďaleko, že si mladého zidealizoval, sám nemajúc deti, považoval ho takmer za syna. Dokonca pre ním rozprestrel ako na širokouhlom plátne svoje neuskutočnené mladícke sny a túžby, ale aj slabiny a nedostatky. Pokiaľ si Václav pamätá, nikdy pred nikým neurobil takýto duševný striptíz. Ani pred Máriou, pred vlastnou ženu nie. Vždy pri mladom pookrial. Volával si ho čoraz častejšie. A radil sa sním aj o veciach, ktoré ďaleko presahovali rámec Františkovej pracovnej kompetencie. Čoskoro všetci o tom hovorili, že František je jeho líbling, ale rečiam on nikdy nevenoval pozornosť.
V živote mu na um nezišlo stavať chatu. Načo?! Niet vnúčat a on chodieva domov večer a Mária, tá mávala vždy také mestskejšie záľuby. Posedieť si v kaviarni s kamarátkami na kávičke a tak. Václav sám nemal sklon vlastniť dačo. To prinášalo aj zodpovednosť a jemu sa zdalo, že ju všetku vyčerpá v podniku. Že je spokojný, keď príde domov a je tam teplo a útulne a aj na schodišti je čisto. Ale mladý mu vnukol tú myšlienku a potom stále doňho, že ako šéf musí mať aj istú materiálnu vážnosť a že keď nie chata, tak dom, on by vyhliadol pozemok v atraktívnej štvrti, že by to mal naňho zveriť, všetko zariadi a vlastne za pár peňazí, mnohé sa dá na účet podniku, šéfe, vy v tom vážne ne viete chodiť?!
Mladý všetko zorganizoval. Dakedy s jeho prižmúrenými očami, lebo veď, šéfe, kto to dnes tak nerobí?! A organizoval aj bez jeho vedomia. Keď bol dom hotový, bol mu aj vďačný. Nebyť jeho, nemal by celkom nič. Síce, pravdupovediac, nič nepotreboval, ale videlo sa mu, že teraz aj Mária hľadí na neho akosi uznanlivejšie. A svoje dámske jazdy mohla usporiadať aj v ich honosnom priestore pri krbe. Občas prišiel mladý so svojou druhou atraktívnou manželkou. Bolo to také familiárne. Možno si Václav vzťahom s ním liečil nejaký otcovský komplex. Ten chalan to dotiahne ďaleko!
Vlastne všetko sa otočilo, všetko prepuklo kvôli tomu, že Jarka, jeho asistentka, udržiavala kamarátske vzťahy s upratovačkou, ktorá našla ten zápisník s Františkovými poznámkami. Boli tam presne zoradené fakty proti nemu. Napríklad presný význam každej čiernej jazdy na stavbu jeho domu. Improvizované záznamy dialógov z ich rozhovorov medzi štyrmi očami. Čosi sa vtedy vo Václavovi zlomilo. Ani nie kvôli stavbe jeho domu. Kvôli mladému. Neurobil veľa prešľapov a keď sa to tak zoberie, iba kvôli nemu, sa nechal tak poblázniť. Očariť. On, ktorý sa tak spoliehal na skúsenosti. A jemu, očarenému, mladý pomaly pílil pod ním konár. Vedel, čo mladý od neho očakáva. Keď Karol, schopný odborník, zomrel, zaplavila ho úprimná ľútosť a potom sa primiešala odvaha. Postaví sa na zadné. Možno naostatok v živote. Nie je predsa zaľúbená a sklamaná tínedžerka. Františkovi to miesto jednoducho nedá. A nebude sa s ním o tom baviť, hoci jeho samého to bude stáť pár bezsenných nocí.
No! Pravá tvár je pravá tvár! Aj keď v sprievode akože hereckého umenia. Najprv ráno síce zbledol, čo pozíciu mladého iste posilnilo, ale potom Václav ostal stáť na vlastných základoch. Najprv ho síce povzbudil, že ten konkurz bude aj tak jeho záležitosťou, ale potom to už nepodčiarkoval. Je zaujímavé badať na ľuďoch vlastné tváre, aj keď sa hrajú na hercov. Veď ten mladý mu svojich hereckých ambíciách nemálo narozprával. Už odchádzal a ešte stále mu nechal ten pocit akože víťazstva. Keď plesol dverami, Václav si vydýchol. Nie, žiadne lieky, iba pohár minerálky. Aj keď nie je zamilovaná ženská, sklamanie bolí. Takto naletieť!
Pozajtra je konkurz. Zatiaľ sa prihlásili piati. František naisto prihlášku podá. Ale on, Václav nebude iba počúvať slová tých ľudí. Ponad ne bude nazerať do ich vnútra. Azda to zvládne. Je už dosť starý a dosť poučený.

Hilda Gábrišová

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *