Dovolenková siesta vdovy

1Vlniaci sa rad smerujúci ku schodíkom toboganu pozostával z rozjašených mladých ľudí, chlapcov, napínajúcich svaly a slečien, ktoré v úsporných bikinách sťahovali brušká. Valika medzi nimi pôsobila ako exot a cítila, že je objektom posmešných pohľadov a zaiste aj poznámok. Ale obrnila sa akože ľahostajnou nevšímavosťou. Nech si všetci trhnú nohou! Dá to! Stisla Maťkovi ruku a posúvali sa spolu dopredu. Niežeby nemala strach. V jej mladosti takéto atrakcie pri vode nebývali, ale vysvetlite to desaťročnému chalanovi, ktorý má v očiach plno nedočkavej odvahy a vy ste tu s ním na dovolenke, zodpovednosť je na vašej hlave a bojíte sa pustiť ho samého! Valika vedela, že musí prekonať samu seba.

Keď už liezla hore schodmi, začula posmešok v rodnej reči, netreba tej starej potisnúť zadok?! No čo už narobíte s nevycválanou mladosťou! Just im ukáže, im, ale predovšetkým Maťkovi, že nepatrí do žiadneho starého železa!Zavrela oči a spustila sa. Musí to dať! Veď ešte musí dohliadnuť na Maťkove pristátie! Vydýchla si, až keď ju vnúčik objal vo vode a pošepol jej, babi, ty sa nezdáš!

Skvelá dovolenka. Bola vďačná svojej neveste Henriete, že jej chlapca požičala. Teda po správnosti exneveste. Napriek peripetiám, ktoré sprevádzali rozvod jej syna si Valika dokázala udržať odstup, byť v úzadí, nekomentovať. Tým si asi získala už načisto dôveru Henriety, s ktorou mala aj predtým veľmi slušný vzťah. Nie žeby súhlasila so všetkým, čo sa v tom manželstve vyskytovalo, ale múdro sa rozhodla, že tí dvaja sú dospelí a sami zodpovední za svoje konania. Nemiešala sa a nikomu nedržala stranu, hoci by človek povedal, vlastný syn ti predsa musí byť bližší, ako taká nejaká…! Nemiešala sa. Jediné, na čom jej záležalo, bol je vnúčik Maťko. O jeho roztomilú detskú lásku rozhodne nechcela prísť. Teda nie žeby ten malý zapĺňal celý priestor v jej živote. Ale mal v ňom dôležité a nezastupiteľné miesto. A pocítila šťastie, keď jej nevesta Henrieta napokon povedala, dúfam, Valika, že medzi nami sa nič nemení! Musela sa ovládať, aby ju v tej chvíli nevystískala od radosti ako pojašená. Jasné, že nie! Veď nás spája tento malý gombík Maťo!

Na večeru sa vždy s Maťkom vyobliekali. V tomto bol tuším po nej, rád sa parádil a už vo svojom veku dokonca dbal na to, aby oblečenie ladilo. Po večeri sa vybrali autobusom do blízkeho mestečka, ako tomu Valika vraví, nasávať atmosféru. Maťka to nenudilo. Pravdaže sa mu ušli nejaké tie farebné zbytočnosti, ktorými bol prepchatý každý stánok na miestnom trhovisku, sám si vybral celkom slušné tričko a potom spolu sedeli nad porciami zmrzliny. Valika sama sebe môže priznať, že mala sto chutí zapáliť si cigaretu a s pôžitkom vyfukovať dym a nepohrdla by ani pohárom dobrého červeného vína, bola by to taká akurátna odmena za jej dnešný výkon na tobogane, ale pribrzdila sa. Ten malý loptoš akoby čítal jej myšlienky, keď zrazu vyhŕkol, babi, taký som na teba pyšný! Ty ani nefajčíš, ani nepiješ, ako niektoré babky! No nie je to nádhera, takýto príjemný večer v takejto extra atmosfére?! A ešte dodal, myslíš, že aj na budúci rok si urobíme takúto dovolenkuj pri mori?!

Mala sto chutí ho vybozkávať. Ale uvedomovala si, že veľa takýchto dovoleniek už nebude. Čo o to! Keď dneska zvládla tobogan a zvládne ho aj zajtra, privítala by spoločných dovoleniek s vnúčikom iks. Lenže on vyrastie a v pubertálnom veku ho už nebudú baviť dovolenky s moletnou babkou, ktorá sa škriabe na tobogan. Potom už bude všetko iné. Veď logicky, nie?! Ale zahriakla takéto myšlienky. Treba si užívať tu a teraz! Kým jej vnuk vraví, že je na ňu pyšný a očividne je s ňou rád!

Maťko po únavnom dni už spokojne odfukoval v hotelovej posteli a Valiku opäť dráždila myšlienka na cigaretu, ktorú by si predsa mohla zapáliť na balkóne, ale opäť ju odohnala. Nestojí to za to. Čo keby sa náhodou zobudil a pristihol ju?! Také sklamanie nemôže dopustiť. Naliala si minerálky a sadla si na balkón, v zariadeniach hotelového rezortu bol ešte typický dovolenkový ruch a hoci vedľa odfukoval milovaný vnúčik, pocítila clivú samotu. Veď áno! Keby žil jej muž Tibor, všetko by bolo iné. Ale úplne iné! Takto musela byť vďačná, že je aspoň tak, ako je!

Tibor bol báječný chlapík. Padli si do oka ešte na fakulte, neskôr sa priznal, že pokukoval za ňou hneď ako sa zjavila v prvom ročníku, smial sa, to vieš, my starí mazáci, tretiaci, sme šacovali, aký nový materiál prišiel. Nebol síce nejaký vyslovený feši, za ktorým sa baby išli potrhať, ale vyžarovala z neho zvláštna energia, na ktorú sa Valika dala namotať. A jeho zmysel pre humor bol neskutočný. Vlastne nebolo prečo váhať, keď jej navrhol, že by to mohli skúsiť spolu so všetkým, ako sa patrí, teda svadba a tak, že on je stará škola, aj keď tak nepôsobí, že spolužitie nadivoko sa mu celkom nepozdáva. Takže?! No čo takže, jasné, že áno! Tibor robil v nejakej dobrej firme a Valika mala čerstvo po promócii, keď sa udiala tá bláznivá vec. Ich svadba. No to by ste museli vidieť, koľko somarín sa na nej navyvádzalo a vôbec to neznížilo dôstojnosť celej akcie. Bolo to ako šité na mieru tým dvom šťastným bláznom, Valike a Tiborovi.

Ale no tak! Nie že zasa prechádzka len ružovou záhradou. Ich dva temperamenty na seba narážali a nezainteresovanému by sa zdalo, že aj dosť často, ale Valike a ako jej Tibor o dosť rokov neskôr priznal, ani jemu, teda ani jednému ani na moment nezišlo na um, žeby tento vzťah mal skončiť. A tobôž, keď prišli deti. Miška a Peter. Veď sa často nad sebou aj smiali. My sme taká bláznivá rodina, že žiadnu inú takú nepoznáme!

To už Tibor podnikal a darilo sa mu, objavil takú dieru na trhu, no a potom sa darilo aj ich rodine, napokon aj Valika mala zodpovedné miesto v štátnej správe, krásny mezonetový byt, autá, dovolenky a napriek „talianskosti“ ich manželstva z ich domácnosti neodchádzala láska. Ako sa len oni dvaja vedeli nasmiať na svojom špecifickom humore, ktorému nikto iný nerozumel. Áno, keď si na ten ich spoločný smiech Valika aj dnes, po rokoch spomenie, vzápätí príde taká bodavá bolesť pri srdci, ktorá vie byť neznesiteľná! A potom tie vyčítavé otázky, na ktoré niet odpovede. Že prečo sa to muselo stať práve im?!

Najprv blesk z jasného neba. Veď Tibor športoval, nevyhýbal sa pohybu, nechľastal, fajčil tak s mierou, ani sa neprepchával slaninou a klobásami, v ich kuchyni sa varilo tak normálne, pravda, stresom v robote sa vyhnúť nedalo a nie raz hromžil na byrokraciu, ktorá podráža podnikateľom nohy a ich rodinný život bol normálny, dalo by sa povedať, že až radostný, tak prečo?! Mozgová mŕtvica a potom kóma a áno, zasvietila nádej, prebral sa z nej a potom nekonečné pokusy u mnohých odborníkov vrátiť ho do normálneho života. Dva roky trvalo, kým prišla definitíva. Valika sa v tie časy akoby potácala v zlom sne, z ktorého sa prebudí, pretrie si oči a všetko bude ako predtým a s Tibčom si zažartujú na tému zlého sna.

Ešte aj keď vybavovala pohreb, jej konania a myseľ boli akési mechanické, akoby sa to celé týkalo niekoho iného, ani len tie slzy úľavy nevedeli prísť. Až potom, keď pred dedičským konaním musela zhromaždiť potrebné papiere a sedela na koberci v obývačke obklopená šanónmi, vtedy akoby jej to celé došlo. Že je vdova a že toto je definitívne! Revala tam ani nevie, ako dlho, až prišiel syn a dal jej nejakú pilulku. Tak! Vdova! Veď má len štyridsaťosem a Tibor mal len pár týždňov po päťdesiatke! Prečo práve akurát oni?!

Valika zrazu začula na balkóne šuchtavé kroky, Maťko na ňu hľadel rozospatými očami, babi, ty nespíš?! Čo si plakala?! Valika si utrela oči, nie, nie, už si idem ľahnúť, to len tam v amfiteátri tak pekne smutne hrajú, dolieha to až sem. Tomu sa hovorí dovolenková siesta, vieš?!

A babi, dáš aj zajtra tobogan?!

Keď si v bazéne pinkali nafukovací balón, pridal sa k nim Maťov po česky hovoriaci vrstovník, že či sa môže pridať, Valika pocítila úľavu, predtým hodnú chvíľu plávali v mori, páčilo sa jej, aký je vnúčik zdatný plavec, to by bol aj Tibor na neho pyšný. Ale toto pinkanie ju už zmáhalo a Maťo stále nemal dosť, veru v duchu poďakovala tomu českému malému a možno sa aj skamarátia tí chalani, trošku by ju to odbremenilo od ustavičnej aktivity. Veď to nie je len tak, byť parťákom desaťročnému chalanovi – a v jej veku! Maťko, tak ja idem na ležadlo trošku čítať, hej?! Maťko kývol rozžiarenými očami, celý šťastný, že sa objavil nejaký kamarát. A možno je z jej dvadsaťštyrihodinovej prítomnosti už aj unavený, ktovie…

Na ležadle sa utiahla pod slnečník a otvorila si knižku. Blázon, vliekla sem tri knižky, polovica dovolenky je fuč a ona je sotva v tretine tej prvej. Ale po pár riadkoch ju odložila, nedokázala sa sústrediť na dej, hoci si sem priniesla len také ľahké harlekýnky, aj tak… Nesústredila sa.

Do hlavy sa jej znovu natlačili spomienky. Nie a nie ich vytesniť! Je to už vyše dvoch rokov, čo za ňou prišiel syn Peter, že sa s Henrietou dohodli na rozvode. No čo na to matka môže povedať?! Ste dospelí, iste ste všetko uvážili. Hej, mama! Chcel odľahčiť tému a podotkol, nemá v živote každý také šťastie, ako ste mali vy dvaja s otcom! Vtedy Valika zmĺkla a pred očami jej prebehli búrlivé, ale napriek tomu šťastné roky ich spoločného života s Tiborom. Veď áno, dodala iba. Škoda!

Najhoršie na veci bolo pre Valiku to, že Henrieta sa aj s malým hodlala vrátiť do svojho rodného mesta, kde jej žili rodičia a kde si chcela kúpiť byt. Ty s tým súhlasíš?! Syn iba pokrčil plecami. Neviem to ovplyvniť. Veď je to iba sto kilometrov. Maťko bude každý druhý víkend tu. So mnou a ak budeš chcieť, aj s tebou. Na tom, že je môj syn a tvoj vnuk sa predsa nič nezmení! Slová, slová, slová! Nič nezmenia na tom, že podľa správnosti by mal otec byť so synom každý deň. Ale čo s tým narobí babka?!Valika po Tiborovej smrti nikdy nepomyslela na to, že by mohla začať nový život s niekým iným. Hoci mala dobrú predstavivosť, takéto dačo sa jej do nej nevošlo. Aj keď sa jej síce pomaly, ale predsa vracala do tela energia, naučila sa žiť sama. Keď sa to všetko zomlelo, deti už boli dospelé, stavali sa na vlastné nohy a ona tu bola na to, aby im pomáhala. Nezanevrela na život, ba dokázala s chlapmi aj flirtovať a dokonca sa objavil medzi nimi aj taký, ktorý by bol mal vážnejšie úmysly, ale takúto hranicu ona nedokázala prekročiť, hoci jej kamarátka Jela povedala, že je hlúpa, takto sa sama odsúdiť na samotu. Valika sa poznala. Každučkú chvíľu by porovnávala, toho by sa nedokázala zbaviť a načo si komplikovať život?! Mala svoju prácu, s financiami bola zadobre a tak si navrávala, že jej nič nechýba, najmä keď tu bol Maťko. Henrieta sa jej páčila od začiatku, vo vzťahu k nej mala pocit príbuznej krvnej skupiny, tak čo bude riešiť?! Zavesiť si na krk nejakého cudzieho chlapa?! Ani náhodou. S kamarátkou Jelou, ktorá sa nikdy nevydala, chodievali na predĺžené víkendy do európskych metropol, aj na jogu a k tomu prítomnosť Maťka, nemala pocit, že jej život uniká pomedzi prsty. Dcéra Miška žila v Prahe, kde mala zaujímavú prácu a že zatiaľ nestretla toho pravého. Hoci by Valika bola rada, keby sa jej dcéra dala, ako sa hovorí, na poriadok, nevnucovala jej svoje predstavy. Vídali sa pravdaže málo, ale našťastie je tu skype. Veď žiť sa dá aj takto a keď aj doľahne niekedy osamelosť, dá sa zahĺbiť do spomienok, tie človeku nikto nemôže ukradnúť.

Valika pozrela na hodinky. Čas ísť na obed. Ona by sa zaobišla, ale kvôli malému objednala plnú penziu. Kývla naňho do bazénu. Pribehol celý rozjašený. Babi, môžem po obede s Honzom ísť si kopať na ihrisko?! Jasné! Bola vlastne vďačná Henriete, že pustila malého na dovolenku s ňou. A nenamietal ani syn, tomu v robote horia termíny, nemohol by sa teraz uvoľniť. A čaká ho svadba! Už druhá. A Valika si hovorí, že je boží človek, lebo sa jej pozdáva aj jeho druhá vyvolená, Majka. No čo už!Babi, Maťko je celý rozštebotaný od radosti z nového kamarátstva, dnes večer budeme mastiť karty, alebo pôjdeme zasa do mesta na zmrzku, tam je lepšia, ako tu v hoteli! Teda ale najprv si budeme s Honzom kopať, dobre?! On je z Brna, vieš?!

Zazvonil mobil. Henrieta. Áno, všetko je okej, malému sa páči. Zvládam, pravdaže! A ešte otázka. Henrieta kupuje Maťkovi oblečenie na ockovu druhú svadbu a čo si Valika myslí, akú veľkosť by mala zobrať?! Valika poradí a potom posunie mobil Maťkovi, ktorý reční, nevie si vynachváliť. Babinu aj nového kamaráta. Sme my zato netypická família, pomyslí si Valika. Ktovie, čo by na to povedal Tibor. Ale čosi jej navráva, že by s nimi bol spokojný.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *