Dosť na jedny plecia

Kristína si pomyslela, že pletenie, to je vlastne pre ňu aj terapia. A už to ani nepôsobí staromódne, veď opäť také ručné výrobky prichádzajú do módy, čítala kdesi, že dokonca usporiadali niekde kurz pletenia. Tam sa ona nepotrebovala prihlásiť. Pletie a pletie už dávno. A tento sveter, ten sa naisto bude Števkovi páčiť, aj keď zvyčajne hundre nad touto jej záľubou.

111Izba bola zaliata žltým svetlom. Kristína pocítila, že ju toľko svetla skľučuje, pozrela na hodinky, keď Števko doteraz neprišiel, už nepríde tak skoro. Načiahla sa za malinkou stolnou lampou a veľký luster potemnel. Čože, pliesť môže aj takto, pletie aj po pamäti. To nie je zo šetrnosti. Keby ju Števko takto našiel, veľmi by sa hneval. Zrúkol by na ňu a prudko by stisol vypínač, až by ju svetlo z veľkého lustra oslepilo. Nebudeme žgrlošiť! Ani živoriť! Odkedy mal svoj účet a na ňom vlastné zárobky, mal gestá ako milionár. Čo potrebuješ? Všetko ti kúpim! Kristína sa usmiala pri predstave jeho prekvapenej tváre, keby mu tak navrhla, nech jej kúpi nejaký drahý kožuch za pár tisíc. Ale také by ona Števkovi nikdy neurobila. Sú polohy, v ktorých je akékoľvek žartovanie nemiestne. Inak to bol dobrý syn. Nemôže si sťažovať. Odkedy osameli, ba ešte skôr, bol naučený nielen samostatnosti, ale usiloval sa jej vo všetkom pomáhať, aj keď pri tom neraz vzdorovito chlapčensky zatínal zuby. Neušlo jej to, hoci sa to veľmi usiloval zakryť. To je pravda, mnohého sa zriekol kvôli nej. Pravda, na druhej strane, ona mu obetovala všetko. Na narážky známych, že je ešte mladá, že by sa mala nájsť si niekoho, aj sa vydať, na tie mala Kristína pripravený taký povznesený úsmev. Akože muži, to jej celkom nič nehovorí. Že stačilo! A čo! To by predsa nemohla urobiť Števkovi. Dosť si užil s vlastným otcom. Ešte mu privliecť aj nejakého cudzieho?! Pretĺkali sa, ako sa dalo. A ona si popri robote v účtovníckej firme zobrala aj upratovanie v inej firme blízko ich bytu, synovi nechcela nič odopierať. Ak si odopieral sám, keď už bol väčší, sama mu vnucovala. Števko, ty predsa za nič nemôžeš. Raz sa spýtal, prečo ste mi dali také hlúpe meno! Nikto z mojich kamarátov sa tak nevolá. Aké hlúpe staromódne meno!

No čo mu narozpráva. Že to bolo tak preto, lebo jej svokor, dnes už nebohý, sa vola Štefan a zásadne bol proti sobášu svojho syna s takou obyčajnou dievčinou. Nikde nič! Ani učená, ani bohatá, ani bohvieaká krásavica. Keď sa to všetko, napokon predsa len aj s jeho láskavým zvolením uskutočnilo, Kristína si pomyslela, že nič tak nepolichotí starému pánovi, ako keď ich prvorodeného pomenujú Štefanom. Bolo to zbytočné gesto. Ani obrvou nemihol, akože od radosti a z neskoršieho rozvodu vinil iba ju, Kristínu. To je vec ženy, aby si dokázala muža v dome udržať. K Števkovi nemal nejaký zvláštny starootcovský vzťah. Keď sa Kristína s mužom rozviedla, celkom chlapca zavrhol. Čo ona mohla? Súdne vynútiť styk starého otca s vnukom?! Panebože, veď ani s otcom to nešlo!

Tak si vtedy Kristína narovnala plecia. Musí to zvládnuť. Dievča, vyrastené v domove, sa zvyčajne nepýši rodinou. A taká situácia je dosť na jedny plecia. Otec, mama, dve babičky, dvaja dedovia, strýkovia, tety, bratanci, sesternice… Mami, my naozaj nikoho nemáme?! Nie raz opakované otázky z detských ústočiek. Nikoho, synček! Predsa každý niekoho má!

A Kristína v prítmí pletie. Števko sa vždy usiluje zakryť svoju nechuť nad jej výtvormi. Nikdy nepovedal, že ten, či onen pulóver nosiť nebude. Zoberie, poďakuje a jednoducho nenosí. Možno raz, dvakrát oblečie, kedy je mu zrejme jedno, čo má na sebe a potom odloží do skrine. Je tam tých vecí neúrekom. Oni dvaja o tom nikdy nahlas. Števko sa rozčúli iba vtedy, keď Kristína pri pletení nemá zažaté poriadne svetlo. Dnes tak skoro nepríde. Je z toho nervózna, aj keď sa usiluje nahovoriť si, že všetko je v poriadku. Nie je! Je piatok večer, chlapec mal prísť domov na večeru, urobila jeho obľúbené francúzske zemiaky. Mal sa najesť a potom, keby si aj vyšiel von, to by nič nepovedala, ale takto…

Vnútorný hlas ju zahriakol. Čerta starého by nič nepovedala. Nahlas možno nie, veď to sa ani teraz neodváži. Ale škrelo by ju to a poriadne. Presne tak by špekulovala, kam sa poberie. Ústa by si možno udržala na uzde, ale oči nie. Jasné, Števko, aby sa vyhol jej očiam, radšej doma nevečeria. Hlupák, jeden! Chce sa tak popáliť, ako sa popálila ona? Čo keď naletí nejakej… Hrôza pomyslieť! Vôbec sa jej nezverí. Radšej nepríde na večeru, aby sa vyhol jej očiam. Vari si ona toto zaslúži?! Celý život mu obetovala!

Začula v zámke odomykať. Zmeravela, nestačila sa ani pohnúť. Počula Števkov hlas. Kristepane, zasa je ona skoro potme. Poď ďalej, Lucka, mama naisto pletie.

Kristína sa chvela od vzrušenia. Tohto sa teda dočkala. Cudziu ženskú jej doviedol domov. A nemal ani toľko slušnosti, aby ju na takú návštevu pripravil. Celý otec! Vlastne celý otec. V tej chvíli, keď začula z chodby dievčenský hlas, začala syna tuším na moment aj nenávidieť.

Vedel to. Keď ešte nemal taký celkom normálny, dospelý rozum, akosi inštinktívne vycítil, že mu je mamička absolútne oddaná. Žeby pre neho všetko na svete. Na otca si málo pamätal. Raz že sa s ním hral na vláčiky a raz že na mamu kričal, že tu sa nedá žiť! Tá veta mu akoby zázrakom utkvela v pamäti. Tu sa nedá žiť! Také hmlisté hádky, tých bolo veľa, ale nič konkrétne mu v hlave nezostalo, iba z tej jednej. Otec bol taký mohutný a veľmi sa mu páčil. Potom mu raz mama povedala, že ocko viac nepríde. Niežeby ho to zaskočilo, veď sa s ním veľa nenahral. Len to, že mamka povedala, že nikdy viac nepríde. Ako to mohla vedieť, keď neumrel?

Neskôr sa mu, pravdaže, vyjasňovalo. Keď chalani vraveli, že foter to a hento a on nikdy nemohol zakontrovať, že jeho foter zasa to. Števo a tvoj foter čo?! Ja nemám fotra. Aááha! A čo, umrel, alebo sú vaši rozvedení? Naši sú rozvedení. Taká obyčajná veta a ako ťažko ide cez ústa.

Mama bola fajn. Zlatá a obetavá, robila palacinky, aj šúľance, aj keď z takých jedál tlstla. Až neskôr pochopil, že okrem toho, že tie jedlá strašne miloval, boli aj lacnejšie. Hoci prácnejšie, ako usmažiť kus mäsa. Ustavične ho chcela mať pri sebe. Dokonca ho strašievala, keď sa pýtal von, na ihrisko medzi deti. Tam budú zlí chlapci, vybijú ťa. Prečo by ma vybili?! Na to nikdy neodpovedala. Poď, môj zlatý, primeriam, či ti ten svetrík bude dobrý. Svetre mu išli krkom a sem tam si ich obliekol s premáhaním. Mama, prečo nepríde ocko? Zakaždým po takej otázke sa zamračila a stratila reč. Veľmi skoro pochopil, že také otázky sú tabu. A škrelo ho to poriadne. On nemal dostatočne vypestovanú nenávisť voči otcovi. Dokonca v istých chvíľach si nahováral, že aj otec, možno dakde celkom blízko, trpí preto, že sa nemôžu stretávať. Márnosť, veď aj Rišovi rodičia sú rozvedení a Rišo sa stretáva s otcom kedykoľvek, dakedy ho čakával aj pred priemyslovkou a Rišo sa chválil, že sa spolu zhovárajú ako kamaráti a že jeho foter je jednotka a že ho pozýva aj do svojej novej rodiny, že tam má dve také mrňavé sestry a že v lete s nimi pôjde na dovolenku, akurát v termíne, keď mamka bude na liečení. Pánabeka! Rozvedení rodičia a predsa žijú ako ľudia! A tí jeho?! Mamka musí aj na súdoch urgovať, aby tatko naňho zaplatil, čo mu súd vymeral. Hanbil sa to pred chalanmi povedať. Vždy ho štvalo, keď si sadli niekam na kofolu a neskôr na pivo, že ho brali ako malomocného. Nechaj, Števo, my to zatiahneme! V takých chvíľach by svojho biologického otca najradšej zabil

Niežeby mu mama nešla na nervy. Urobila si z neho fetiš. Števko, toto radšej takto, alebo ináč? Keby mu dofrasa aspoň iné meno dali. Števko! Ide ho z neho poraziť! A večne mamka, ktorá štrikuje. Mamka, ktorá je na neho upätá. Striehne na každú jeho minútu. Prispôsoboval sa jej. Toleroval. Niekedy zatínal zuby, pravdaže, keď chalani vymysleli nejaký program a jemu prišlo ľúto, lebo mamka by zostala sama. Úplne neskôr pochopil, že mamka sa obetovala jemu. A neskôr mu napadlo, keby sa trošku šmrncovnejšie obliekla a viac o seba dbala, možno by si niekoho našla. Ale to si myslel až neskôr. Predtým mu vyhovovalo, aby boli sami dvaja, nezniesol pomyslenie na iného muža, okrem vlastného otca, keby sa vrátil premenený. Nezniesol, aby sa tu rozťahoval cudzí u nich doma. Ale mamka nemala asi žiadne také myšlienky. Obliekala sa ako chudera a večne štrikovala, niekedy si Števo myslel, že jej z toho začne šibať. Mama, nekaz si oči! Synček, pre teba to rada robím. Ako jej povedať, že synček o takú obetu nestojí, aby pri tom nezostal ako nevďačná sviňa? Plietla a on to odkladal do skrine. Všimla si toho vôbec?!

Otec! To ho teda najviac štvalo. Keď nemohol s mamou žiť, tak nech nežil. Predsa sa rozviedli. Ale čo má s tým spoločné on, že sa tí dvaja nezniesli?! Rišov foter tiež nemohol s jeho mamkou žiť, rozviedli sa, ale zato sa tí dvaja ohromne znášali. Spoločné víkendy, aj dovolenka a vôbec kadečo, hoci len také sprosté rozhovory. Ako medzi chlapmi. A tuto, jeho mamka ešte aby aj výživné naháňala cez súd. Človek by si kvôli takému otcovi strčil hlavu do piesku ako pštros. Tak hrozne mu prekážal, zavadzal, že kvôli nemu menil zamestnania, aby ho ťažko vypátrali kvôli tým pár peniazom?!A mama žgrlošila. Zhasínaj svetlo! Nešúchaj sa v tých rifliach. Daj pozor na tú vetrovku! Ovocia mu vždy nakúpila, to je pravda. Aj to je pravda, že nikdy nepriviedla domov nejakého ujka, ani ho nikdy nenechala doma samotného. Trval na tom, že pôjde na priemyslovku, nie gymnázium, nech má skôr kvalifikovaný chlieb v ruke. Keď sa mama musí s otcom naťahovať o každý halier. Nenávidel otca. Ale súčasne ho tajne miloval. Tajne pre neho nachádzal ospravedlnenia. Možno mamka aj jemu stále plietla svetre a vôbec na neho nebola milá, to si on tak presne nemôže pamätať. Predsa jeden otec len tak nemôže zaskliť svojho syna, asi mu do toho naozaj niečo prišlo, že neplatil načas výživné.

Neskôr mnohé pochopil. Stálo ho to veľa trápenia, energie, ktorú mohli iní chalani minúť na také chlapčenské bláznovstvá. Pochopil aj to, že mamka je dobrá žena, len keby stále neplietla. Možno by mamke prospelo, keby si aj pred pár rokmi niekoho našla. Aj keby sa vydala. Pálil ho na tvári ten jej úzkostlivý pohľad, ktorý vlastne vyvieral z jej strachu. Nikdy mu to nahlas nepovedala, ale bála sa každého dievčaťa, ktoré sa okolo neho obšmietlo. Aj na stužkovej znervóznela, keď najviac tancoval s Majou. Keď prišiel tancovať po ňu, ustavične len, čo je to za dievča, z akej rodiny a také trápne, konvenčné otázky. Akoby na tom záležalo, ako keby on vo svojich osemnástich mal s Majou nejaké vážne úmysly. Povedal vtedy, Maja je adoptovaná, dieťa z detského domova a učí sa na vyznamenanie a hoci povedal samé také chvályhodné vety, zbadal zdesenie v maminých očiach a potom pochopil, čo sa prihodilo mne, nepripustím u druhých. Ale veď on nemal žiadne vážne úmysly, cítil sa veľmi mladý. Najprv nájsť si dobrú robotu, trošku sa finančne zabezpečiť a vôbec… Nehodlal napodobniť rodičovský model. A mama stále plietla, to už bola vážne diagnóza, akoby mala pred sebou rovnicu, že čím viac pulóvrov upletie, tým dlhšie pri nej synček vydrží. Mama sa vždy bála nejakej konkurencie. Najprv otca, teraz nejakej neznámej rodu ženského. Števo robí, čo môže. Mamu sa usiluje zobrať do kina, hoci ona zvyčajne nemá čas, usiluje sa, aby už nežgrlošila, aby si aj ona dopriala a usiluje sa pripraviť ju na fakt, že má nárok na vlastný život. To je najhoršie, pripraviť na také dačo mamu, o ktorej človek vie, že mu obetovala celý život. Veru, radšej keby sa bola vydala. Prečo on má teraz mať výčitky svedomia?

Dnes Števo sedel s Luckou na káve a zrazu mu zišla na um, taká bláznivá myšlienka, ktorú pôvodne vôbec nemal v úmysle. Jednoducho príde a povie, mama, toto je Lucka, moja nevesta. Je to fajn dievča, bol by som rád, keby si si ju obľúbila. Niežeby to bolo ktovieako spravodlivé, ale mama nebude mať veľa na výber. Mama je fajn, hoci dosť často vie ísť poriadne na nervy. A možno ju podceňuje. Možno Lucku prehltne bez pripomienok. Predsa, ak je inteligentná, nedúfa, že si ho k sukni priviazala na večné veky.

Lucia si v predsieni vyzula čižmy a prišla k nemu bližšie, len tak pošepla tú vetu, mám dosť strach. Števo ju pohladil a mamka vo dverách z izby tak celkom nahlas, poďte ďalej, deti, sadnite si, len tie francúzske zemiaky musím prihriať. Vitajte u nás, povedala Lucii. Kristínina uvoľnenosť bola strnulá, ale bola. Premohla sa a aj sa usmiala. Tak toto je ten votrelec, pomyslela si. Život toho vie na jedny plecia poriadne naložiť!

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *