DOKONALÁ TETA BETKA

8-1So Zdenom som kedysi chodila, taká pekná, študentská láska to bola. Zdeno bol dieťa rozvedených rodičov, nemal otca, zato mal mamu. Energickú, ráznu, sebavedomú. Všetko vedela zariadiť, vybaviť, zaobstarať. Tí dvaja sa často hádali a ja som to nechápala, jeho mamu som videla zakaždým v tom najlepšom svetle a z mojej strany ulice vyzerala ako jedna skvelá žena, ktorá pre svojho syna urobila možné aj nemožné.

Veď práve preto som ju nikdy nemala možnosť spoznať lepšie. Občas som k nim síce zavítala, no ona zakaždým kamsi utekala, mala niekoľko zamestnaní, aby mali všetko, aby Zdeno mohol študovať, aby ani omylom nepocítil, že mu niečo chýba. Zohrejte si jedlo holúbkovia, robila som sviečkovú na smotane, takú ste ešte nejedli, ja letím do kancelárie, čaká ma ešte kopec roboty. Všetko je na mojej hlave, ešte aj za kolegyňu ťahám… a naozaj, sviečková bola znamenitá a ona už aj mizla a vracala sa vraj neskoro v noci. Odsudzovala som Zdena zato, ako občas mame odvrkol, ako ju zahriakol, či jednoducho kašľal na to, čo mu kázala urobiť. Veď to s ním myslela dobre… Len si to vyskúšaj, skús s ňou byť pod jednou strechou dvadsaťštyri hodín a potom dačo hovor. Zbláznila by si sa z nej, napravil ma Zdeno, no nevedela som si predstaviť, prečo by sa tak malo stať. To skôr tety mi bolo ľúto, že má takého nevďačného syna, ale nemiešala som sa im do toho. Ich divný model spolužitia, to, ako po sebe obaja vyštekávali, no mali sa pritom zjavne radi, som brala ako súčasť vybavenia v ich dome. Zdeno emigroval, vykotvil kdesi v Austrálii, naše kontakty sa popretŕhali úplne. No keďže som voči jeho mame prechovávala isté sympatie, pár krát sme si po rozchode s jej synom ešte zavolali, no bola tak neskutočne zaneprázdnená, že sme síce stretnutie v pláne mali, no nikdy sa neuskutočnilo. Často som na ňu aj po rokoch myslela. Kto vie, ako sa jej vodí. Ak ostala verná svojmu niekdajšiemu tvrdeniu, že zlá zelina nevyhynie, potom by bolo možné predpokladať, že sa jej darí, aj keď už musela mať dobre po šesťdesiatke…ten čas letí a potom sme sa úplnou náhodou stretli v nákupnom centre.
„Teta Betka, bože môj ako vás len rada vidím!“ zvolala som a vystískala ženu, ktorá sa len o štipku líšila od tety Betky spred dvadsiatich rokov. Priam som sa hanbila zato, že som zvažovala, či vôbec žije. Kvitla ako šípkový krík, akurát len trochu pribrala, ani chôdza už nebola svižná ako kedysi ale očividne sa jej žilo dobre. Elegantný kabát, luxusné čižmičky…„Barborka zlatá, veď sme sa nevideli celú večnosť. Vieš čo, prídi ku mne na kávičku, porozprávame sa, urobíš mi tým radosť,“ a tak som sľúbila, ona mi vysvetlila, kde teraz býva a o pár dní som k nej skutočne išla. V jej komfortne zariadenom byte bolo príjemne, útulne, teta mala vždy dobrý vkus a zrejme mal vo výbere zariadenia prsty aj Zdeno, nuž som pochválila a rozhovor sa začal okamžite veľmi bezprostredne odvíjať. Teta postavila na stôl šálky s kávou, zákusky, sadli sme si na pohodlnú sedaciu súpravu a po úvodných niekoľkých vetách týkajúcich sa vecí bežných sa teta rozhovorila: „Práve som dotelefonovala s mojim bratom a ten ma zakaždým tak vytočí! Už keď vidím, že on volá, viem, že sa rozhovor skončí hádkou. No počúvaj, čo sú toto za ľudia! Pamätáš sa na náš dom po rodičoch, v ktorom sme kedysi bývali? Odjakživa som na tom dome len ja pracovala – a okolo takého domu je teda roboty, to si vieš predstaviť my sme tam so Zdenom bývali, nuž ja som obrábala tú obrovskú záhradu a to ti bol teda riadny pozemok. Ja som sa o našu mamku do konca starala a brat sa nakoniec kasal, že má taký istý nárok na dom, ako ja. Vravím mu hej? A na prácu si nemal nárok? Iba ste sa tam aj s tvojou paničkou manželkou chodili ako páni vyvaľovať, kým ja som drela ako otrok v záhrade. Raz si sa neponúkol že mi pomôžeš, ani zrnko si tam do zeme nevložil a podielu sa ti zachcelo?! Keď mama zomrela, celý dom som dala do poriadku sama, vymaľovala, okná ponatierala, vypratala pivnicu, povalu a vy ste po sebe ani len smeti neboli schopní vyniesť, keď ste sa na víkend prišli zrekreovať. A váš syn, vravím, aj ten. Mladý, silný chlap a len stojí a prizerá sa, ako znášam do pivnice debničky s jablkami a zemiakmi sama. No raz mi chcel pomôcť, nech neklamem, ale to mi už len bola pomoc. Na prvej debničke, ktorú chytil do ruky si dlaň rozpáral, ešte som ho ja na pohotovosť musela odviezť. A nakoniec som celú úrodu bez vašej pomoci každú jeseň do pivnice ponosila a tebe nebolo trápne zísť si dole s taškou po jablká, po bio zeleninku a ty mi tu teraz o nárokoch ideš vykladať? No povedz Barborka, môžu byť súrodenci na seba takí? No a ten synovec, aj ten…obe ruky ľavé, však tak aj dopadol. Nič nemá. O prácu prišiel, žena ho opustila, s jednou taškou skončil na ulici. Ja som mu novú prácu našla, dala mu peniaze, lebo inak, kto vie, ako by dopadol. No z práce ho, pravdaže, za krátko vyhodili, nechcelo sa mu každé ráno vstávať. S rodičmi sa rozhádali ako psi a on vraj radšej bude pod mostom žiť, ako s nimi. Zato mi chcel silou mocou okolo domu pomáhať, myslel si, že ho tam nechám bývať, no to by mi ešte chýbalo, aby mi tam kadejakých bezdomovcov popúšťal. Veď aj suseda z domu odvedľa má čo robiť, aby takého – jemu podobného spod strechy dostala. Dcéra sa jej s niekým zoznámila…s takým, čo ho chudáka nikto nechápe. Tiež mal holý zadok, ako tento môj synovec, rád by sa navtieral k dakomu do domu. A susedina dcéra, hlúpa, dobrosrdečná dovolila a teraz sa im tam rozťahuje ako pán. Hlupaňa ho tam na trvalý pobyt prihlásila, už ho odtiaľ nikdy nevysťahujú. Tiež by mohla mať viac rozumu, veď je právnička. Aj keď, nie je z tých najchytrejších, to teda nie, veď inak by mala už dávno svoju advokátsku kanceláriu a nepestovali by vo fólii paradajky. A tie teda majú…ako balóny. Viem ja dobre, čím ich striekajú. Nekúpila by som od nich ani plantu! Keby tak ľudia, ktorí od nich kupujú vedeli…ale ja nebudem nikomu nič hovoriť. No ale uznaj, paradajky veľké pomaly ako melóny, že to nikomu nenapadne, od čoho…ľudia sú hlúpi. No nebudem sa ja s nikým cigánčiť. Hej, tuším je ešte aj cigáň, ten, čo si ho tá právnička od susedov do domu nasťahovala. No ale späť k nášmu domu, brat ma teda dotlačil k tomu, aby sme ho predali. A kto sa naháňal okolo celého predaja? Ja! On len na hotové chodil, iba popodpisovať, ešte som ho aj autom rozvážala a že by povedal, tu máš sestra aspoň dvacku na benzín, ó kdeže! No a so sťahovaním, to ešte len bolo. Čo som sa len ja nadrela, ako jeden kôň. Brat prišiel len toľko pomôcť, že si s paničkou navyberali z vecí po mame, čo by sa im zišli, hoci polovicu z toho som vlastne kúpila ja. Tú krásnu lampu, čo mala pri posteli, aj taký utešený stolík okrúhly, aj rýchlovarnú kanvicu… dodnes mi je za tým ľúto. Zdeno sľúbil, že priletí a pomôže mi. Vraj má kamaráta, ktorý ma presťahuje, nemám sa starať. Ja som povybavovala, úradné veci, prepisy a nakoniec som aj sťahovákov ja musela zháňať, lebo Zdeno síce z Austrálie priletel, no hneď na druhý deň dostal chrípku a preležal tri dni v posteli. Predstav si, uprostred takej roboty, však som sa sem sťahovala z toho domu, rároh milión a to všetko ja týmito rukami. Najprv som triedila, vyhadzovala, rozdávala, čo som si chcela ponechať to som balila do krabíc, no hrúza. Hovorím mu, ty si mi teda pomoc, ale tak viem, pochopím, keď má človek chrípku…no zas len na mne bolo všetko. Prepáč, na chvíľu ťa tu nechám samú, musím si odskočiť.“ Dopila som kávu, šálka tety Betky stála nedotknutá, nedostala sa zatiaľ ku káve. Kto vie, či sa k nej pri takomto tempe vôbec dostane. No keď sa vrátila, predsa si raz odchlipla a spustila. „A čo ty? Ako sa máš, ako žiješ? Čo tvoja dcérka, tá už musí byť veľká…“ už som sa nadýchla, že sa jej so svojou budúcou pani doktorkou pochválim, no predbehla ma. „Zdenove deti sú tiež už veľké. Kevinko má devätnásť a Zarka je o dva roky staršia. A nevesta, nuž je to synova žena, on si ju vybral, no mohol si dopriať viac času na výber. S holým zadkom k nemu prišla, taká je pravda, povedala som to aj jemu na plné ústa, ja sa nekašlem. Nič poriadne nevedela robiť, už som ju dačo naučila, no nie je to žiadna sláva. Na všetko musí mať dajakú pomoc, ešte aj na domácnosť. Tak to naozaj nepochopím. Je to normálne, no povedz. Mala som ja akúkoľvek pomoc? A zvládla som všetko, aj syna sama vychovať, aj sme mali všetko, aj na dovolenku som každý rok nazhŕňala, ale za akú cenu? Ale to dnes nikoho nezaujíma, Zdena a jeho rodinu už vôbec nie. Kým boli deti malé, bývala som u nich aj niekoľko mesiacov, celú domácnosť som im dala do poriadku. Nevesta bola zaneprázdnená, Zdeno zas lenivý, však ho poznáš, kto im mal pomôcť ak nie ja? Tá nevestina upratovačka to tam len zbežne pooblizovala, no riadne upratovanie, tak to ten ich dom ešte nezažil, až kým som sa do toho nepustila ja. Drhla som tam od rána, do večera a myslíš si, že som raz počula že ďakujem? Kde! Ani na deti poriadne nemajú čas, však keby nie mňa, tak sa chúdence nič poriadneho nenaučia. Ešte že ich po slovensky naučili, to som bola dosť prekvapená. Počuj, ale ako som sa prekvapila, keď som ťa stretla, teraz ti to už poviem, nechcela som hneď. Veľmi si schudla, si chorá, či čo? Mala by si prísť ku mne, ja by som ťa vykŕmila raz dva. Ješ ty vôbec niečo?“ Tentokrát som sa nestihla ani na

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *