Boľačky spolunažívania

3Petrin raňajší zhon finišoval. A to sa ešte nestihla ani nalíčiť a dať si do poriadku vlasy, Stano ako zvyčajne nevedel, v ktorej zásuvke má čisté ponožky, syn Vladko si zabudol pripravenú desiatu na stole v kuchyni, dcéra Denisa nariekala, že si ale absolútne nemá čo obliecť, Petru v podvedomí mátala dôležitosť dnešnej porady vo firme, skrátka nervák ako vyšitý a nech robila čo robila, opakoval sa takmer každé ráno. Od dverí začula, ahoj, mami, chvalabohu, dnes ich berie svojím autom Stano a odvezie do škôl, mestskou dopravou by to nestihli. Kávu si zoberie do kúpeľne, pri líčení si z nej bude usrkávať, vlasy a potom skočí do nového kostýmu a môže naštartovať svoje autíčko, ktoré nazvala nežne Barborka.

Otvorili sa dvere na maminej izbe. Už môžem? Otázka položená ostýchavým, takmer bojazlivým tónom, ten sa ale vzápätí vytratil. Kristepane, ten chla pec nechal desiatu, ktorú som večer pripravila do chladničky, na stole, to teraz bude do obeda hladný, nevieš na to dohliadnuť, alebo mu ju sama vložiť do ruksaku?! Čo to máš s tými vlasmi?! Takto chceš ísť medzi ľudí?! Petra, veď to je frizúra pre mladé dievčence, pre Denisku, čo zabúdaš, koľko máš rokov?! A tie čudné nohavice! Nemáš v skrini elegantnú, peknú sukňu? Spomínala si, že dnes máš dôležitú poradu, nevieš sa primerane obliecť?!
Petra v duchu rátala do desať. Mama, profesorka gymnázia na dôchodku, ju vedela vytáčať do nepríčetnosti a zakaždým si dokázala vybrať tú najnevhodnejšiu chvíľu. Mami, prosím, nevidíš, že mám zhon?! Mama ustarane pokrútila hlavou. Ten váš večný zhon! Pobrala sa ku stolu v kuchyni a začala likvidovať neporiadok po raňajkách. Ešteže mi aspoň toto dovolíš! Keby že vyjdem z izby skôr, Vladko si nezabudne doma desiatu! Podobná konverzácia bola na programe takmer každé ráno. Petra už dávno navrhla mame, nech si ráno dlhšie poleží, nech oddychuje, veď za celý život sa ponaháňala dosť, ale musela aj zvýšiť hlas, aby tento návrh akceptovala. Mami, veď ráno sa tu potkýname o seba, všetci sa ponáhľame, ty si polež a potom keď vypadneme, máš dosť času na svoj raňajší rituál, pekne v pokoji, čo sa ti na tomto nápade vidí nenormálne?! Napokon to zobrala na vedomie, ale s veľkou nevôľou. Petra to aj chápala, mama chce byť čo najviac užitočná, ale predsa musí brať ohľady aj na ostatných členov domácnosti, nemôže byť všetko podľa jej predstáv. Darmo, profesionálna deformácia pani profesorky z gymnázia. Vraj ňou trpia takmer všetci bývalí pedagogickí pracovníci.
Mami, mám už štyridsaťsedem rokov, uznaj, viem, čo si mám obliecť, prosím! Petra sa s vypätím síl vyhýbala tvrdším slovám, lebo vedela, čo by nasledovalo, reči o nevďaku a neúcte k starobe a potom by prišli slzy, už aj také bolo a to potom Petru zabolelo, takému sa chcela vyhnúť, aj keď niekedy, ako napríklad dnes, to bývalo poriadne ťažké. Nie, mami, variť nič netreba, všetci obedujeme vonku, ty máš v chladničke ešte francúzske zemiaky, alebo si urob iba pre seba, ak máš na niečo iné chuť a na večeru spolu niečo ukuchtíme, dobre? To už Petra dodala milším tónom. Je to jej mama a miluje ju ako koňa, aj keď je to niekedy ťažké. V každodennom spolunažívaní. Ešteže jej muž Stano je taký tolerantný a ohľaduplný a keď je prítomný, vznikajúce krízy hasí v zárodku. A vieš mi povedať, kedy prídeš?! Neviem, mami, neviem!!! Ale to už Petra v duchu zúrila. Kristepane!!! Čo má desať rokov?!

Po otcovej smrti pred desiatimi rokmi vyvstala v rodine otázka, ako to bude ďalej. Mamina dosť panovačná a autoritatívna povaha sa ponorila celkom prirodzene do smútku a sebaľútosti. Aj zásluhou otcovej tolerantnosti bolo ich manželstvo spokojné, vyrovnané, aspoň Petra ho tak hodnotila. Mama bola čerstvá dôchodkyňa, ale mala také fušky, doučovala študentov pred maturitami a prijímačkami, otec pred smrťou pôsobil ešte na klinike, hoci už nie ako primár, keď ho zradilo srdce. Rozsiahly infarkt, z ktorého sa napriek rýchlej pomoci nedostal. Áno, všetci boli zdesení, nielen mama. Okamžite doletel aj brat Fedor, žil už vtedy pár rokov v Amerike, najprv tam bol na stáži na prestížnej klinike a keď dostal veľmi dobrú pracovnú ponuku, aká sa vraj neodmieta, usadil sa tam aj so svojou rodinou natrvalo. Najprv zhon a vybavovačky, súvisiace s pohrebom. To býva také nepekné obdobie pre pozostalých. Mama bola dosť mimo, na práškoch. Po pohrebe si sadli všetci spolu. Ako bude s mamou? Tú otázku položil brat Fedor. Ponúkol som jej, aby išla s nami do Ameriky, teda nastálo, ale ona o tom ani počuť. A z toho celkom prirodzene vyplynulo, že starosť o mamu, ktorá bola síce teraz vykoľajená, ale inak zdravá a činorodá, že skrátka mama pripadne Petre. Teda aspoň v budúcnosti, keď to mama bude potrebovať. A Fedor zabŕdol aj do majetkových záležitostí, ale celkom férovo, zájde za notárom a spíše to tam, že sa vzdáva svojho dedičského podielu v prospech Petry. V hre totiž boli aj celkom slušné peniaze, ktoré otec dostal za pozemky po svojich rodičoch. Mám taký nápad, povedal Fedor, mama by mohla predať byt, vy napokon tiež, nemusíte dožiť v paneláku a keby sa to všetko dalo dokopy, mohli by ste uvažovať o dome, kde by mama žila spolu s vami. Obrátil sa na švagra, teda, Stano, ak by si ty nenamietal. Stano sa uškrnul, že sa síce hrozí všetkých tých vybavovačiek a úradov, čo s tým prirodzene bude súvisieť, ale že ako nápad to nie je zlý. Lebo do trojizbového bytu v paneláku, s dvomi deťmi by sa mama vošla ťažko. Áno, nápad to nie je zlý, zdôraznil ešte a pridal, že oceňuje Fedorovu veľkorysosť, pokiaľ ide o dedičský podiel. Mama, čiastočne utlme ná práškami, súhlasne prikyvovala hlavou. Akoby odovzdaná do vôle svojich detí a ich rozhodnutí.
Fedor vybavil všetko potrebné okolo toho dedičstva a odcestoval aj s rodinou. Mama sa zbierala len pomaly a každý deň nájsť čas, aby aspoň na chvíľu nakukla do bytu, v ktorom vyrastala a spýtala sa mamy, ako sa má, čo potrebuje, smútok odznieval veľmi pomaly. Stano behal po realitkách a zháňal vhodný dom. Spočiatku premýšľali aj nad takou alternatívou, aby mama mala v dome samostatný vchod a samostatné príslušenstvo, ale potom, aj na mamino naliehanie zavrhli tú myšlienku, jej predsa stačí jedna priestranná izba, veď variť bude aj tak pre všetkých, ak má byť niekde bokom a sama, to predsa môže ostať aj v tomto byte. Akoby vtedy pociťovala obavy, že ju chcú vylúčiť zo svojho života. Dohodli sa na kompromise. Mamina izba bude na prízemí, kde bude tak či tak aj toaleta a sprchovací kút a kde bude kuchyňa spolu s veľkým obývacím priestorom, kde sa bude odohrávať denný rodinný život a ostatné izby plus veľká kúpeľňa a ďalšia toaleta na poschodí. No a predstavte si, Stano za pomoci viacerých maklérov našiel taký dom, trošku v kopci, ale mami, ty, známa turistka, to pre teba nebude problém, napokon, máme autá. Trvalo niečo cez rok, kým sa všetky plány premenili na realitu. Byty sa predali, našťastie aj so zariadením, mama trvala len na starožitnej komode, ktorú mala po svojej babičke. Všetci, naučení na stiesnené rozmery panelákových bytov, boli vytešení z veľkých, svetlých priestorov, z nového zariadenia a vôbec! Stano prvý večer otvoril fľašu šampanského. Na náš nový život si musíme priťuknúť! A cez skype mama oznámila svojmu synovi v Amerike, že je to tu krásne a že sa veľmi teší. To už dávno nebola na práškoch. A potom sa spýtala Petry, čo mám zajtra uvariť? A ešte, myslíte, že by som mohla pokračovať v doučovaní, že sem za mnou môžu prísť študenti? Musím sa spýtať, je to váš dom! V Petre hrklo, ale Stano povedal, jasné, babi! Oslovoval ju babi, mama mu nešlo cez ústa, argumentoval, že každý má svoju mamu a aby ju oslovoval Anka, to by musela navrhnúť ona sama. A tak sa pridal k deťom, ktoré ju od malička oslovovali babi. Vôbec sa nezdalo, že by jej to prekážalo. Ale Petre bolo dosť proti vôli, že do ich domu majú aj v čase ich neprítomnosti chodiť cudzí ľudia a mama sama, to je dosť riziko, aj keď ide Petra si musela o študentov. Ale nevôľu skryla, iba neskôr mužovi povedala, myslím, že to nie je dobrý nápad. Stano ju zahriakol. Musí predsa aj v tomto dome žiť svoj život, chceš jej zakázať doučovanie?! Veď naozaj nejde o tých pár eur, ale o jej pocit užitočnosti. Má tu byť celé dni zavretá sama?! Keď myslíš…

Anka sa tomu bráni. Je to taký pocit, ktorý sa rozdrieme v človeku a potom ho privádza až do skľúčenosti. Nemôže povedať, má tu všetko, čo potrebuje. Izba je útulná, pohodlná, s televízorom, kde pozerá programy, ktoré ostatní nemusia. Vécko a sprcha vlastne vedľa izby. Až na občasné Petrine výbuchy sú k nej všetci slušní, že ju skrátka akceptujú. Kým boli tie decká, Vladko a Deniska menšie, bolo to veselšie, aj sa s nimi pohrala, vymýšľala všelijaké hry a bavilo ich to. Ale teraz?! Čau, babi a utekajú do svojich izieb, iste, majú školu a svoje povinnosti a potom najmä telefóny a tablety a všetky tie vymoženosti, ktoré vzďaľujú ľudí od priamej komunikácie.
Na nákupy nechodí. Je to dosť od ruky a ako by to trepala do toho kopca?! Ešte aj teraz, keď má sedemdesiatku preč, si vyčíta, že je ako vodička negramotná. Po mužovej smrti aj koketovala s myšlienkou, že privedie k životu svoj „storočný“ vodičský preukaz, kúpi nejaké ojazdené malé auto a dostane sa sama kam chce a kedy chce. Zakiaľ žil manžel, bolo jej pohodlnejšie sedieť vedľa neho, lebo vždy ju zaviezol, kam potrebovala. Takto je odkázaná a keď má byť úprimná, vždy sa jej bridil pocit odkázanosti. Nemôže povedať, Stano raz do mesiaca ju odvezie ku kaderníčke, aj príde po ňu. Iní by povedali, akého má skvelého zaťa, ale to nie o jeho ochote. O tom, že je odkázaná. Raz nemohol a Petra odvrkla, mami, veď si zober taxík! No a sme doma. Petra nevie pochopiť, že ona sa bojí sama sadnúť do taxíka cudziemu človeku. Veď dnes je taký svet, že ľudia sa boja. A ona sa teda bojí, už to považuje za svoju diagnózu. Veď aj s tým doučovaním prestala. Jednak sa to pohodlným študentom videlo ďaleko dochádzať až sem, do domu a na druhej strane… Raz prišiel jeden, taký vyšportovaný nádejný maturant a ona dostala strach. No čo keby ma tu ovalil a vykradol našim dom?! Povedala chalanovi, že vlastne už s tým končí a to isté povedala aj pri večeri. Už ma to nebaví, zaklamala, aby zakryla svoju fóbiu. Petra nezakryla svoju radosť nad jej rozhodnutím. Chápe, veď predsa, cudzí mladí ľudia v dome so starou paňou, to je príležitosť, všakovaké veci sa dnes stávajú.
Anka vie, Petra zdedila jej panovačnú povahu. Tiež chce, aby všetko bolo podľa nej. Je to jej dcéra a vie, že ju má rada, ale spolužitie je potom komplikované. Mami, my sa chceme zdravo stravovať a tá tvoja kuchyňa je príliš kalorická, my sa nechceme prejedať! No uznajte! Nevie, kam skôr skočiť pri svojej zodpovednej robote a už ju chce odstrihnúť aj od varenia! Normálny balzam na dušu, keď zať Stano povie, babi, dávno si nerobila tú svoju fazuľovicu, vieš, s údeným a rezancami, to by som si teda niekedy rád dal! Anka sa hneď večer pomotá v kuchyni a dá fazuľu močiť do vody. Aj keď Petra významne dvíha obočie! Lebo veď keď prídu večer domov, veľa spoločnej reči nie je na programe. Nie je čas a ani nervy ponárať sa do Ankiných pocitov. Ako dnes, mami?! Všetko okej? Nič ťa nebolí?! Nie! A naozaj nie je priestor hovoriť o bolestiach duše. Človeka hreje iba pocit, že jeho potomstvo je úspešné, že sa im všetkým darí, tým v Amerike aj tým tu doma, aj keď vo svete, ktorému už ona, Anka, prestáva rozumieť. Z toho sú tie boľačky duše. Hoci, keď vidí napríklad v televízii, alebo si prečíta v časopisoch, ako žijú niektorí starí ľudia, mohla by si gratulovať. Áno, veľmi sa usiluje nezavadzať, aj keď niekedy sa to nedá. Napríklad keď vidí, ako sa jej takmer päťdesiatnička dcéra štylizuje do mladej, to sa predsa už nehodí. Vtedy na ňu vie Petra drsne vybehnúť. Pravdupovediac, občas sa jej zacnie po svojom starom byte. Lebo keď sa to tak zoberie, sama je tak či tak. Potom sa povzbudí, taký je údel človeka, ktorý stratí životného partnera a niet nikoho, s kým by sa mohol tak pozhovárať, ako voľakedy s ním. To nie je fňukanie, to je realita, s ktorou treba žiť.

Petra je naštvaná na seba. Na to, že sa nevie viac ovládať. Že niekedy tiež zatúži po panelákovom byte, kde žila so svojou rodinou, bez mamy. Za tie roky si na to navykli. A teraz je tu mama, ktorá jej dosť často ide na nervy, s tým svojím večným poučovaním, že toto by mala tak a toto hen tak! Akoby zabudla, že ona má už svoj zabehaný životný rytmus, svoj spôsob života a že jej inštrukcie sú nepotrebné, že prinášajú do ich vzťahu iba napätie. Nie, naozaj je rada, že mama nie je odkázaná na nejakú starostlivosť takpovediac úradnú, veď toto je aj jej domov, hoci nový, na ktorý treba privyknúť. Aj deckám občas ide na nervy, keď im dáva rady do života, hoci ju majú radi. Raz sa jej to snažila aj vysvetliť, ale mama to neprijala. Už som stará, nepatrím do tohto sveta! Panebože, veď si praje, aby tu bola s nimi čo najdlhšie. Aj keď, na druhej strane, niekedy je to fakt ťažké.

Hilda Gábrišová

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *